Búri sa more zvečera,
záplaty peny bez únavy
látajú diery piesku... Ja
som vlna, ktorá pozerá,
ako si iné trieštia hlavy.

Ľutujem vlny - z diaľky len,
čo zahynuli v tento deň.

Počujem smrteľný ich vzdych -
aj zlosť každej, že neušla mu.
Tak vzopli sa, až zamrel dych!
Vpred z celých síl šli... Z posledných!
A pri cieli si väzy lámu...

Łutujem vlny - z diaľky len,
čo zahynuli v tento deň.

Ach, biele hrivy osudné!
Pred smrťou sťaby krajšie boli!
Bojová trúbka búrky znie -
stanú si vlny na zadné,
zaklonia šije - nech to bolí!

Łutujem vlny - z diaľky len,
čo zahynuli v tento deň.

A s ďalšími smršť pohrá sa
a hrivy z peny vlnám krúti.
No na breh ťažko prerazia -
každej z nich nohy podrazia,
ako kôň spenený sa zrúti.

Poľutujú ju - z diaľky len,
že zahynula v tento deň.

Napokon príde na môj rad:
Dujú a ženú na útesy.
V srdci mám predtuchu a chlad -
čoskoro padnem na chrbát!
Čoskoro tiež si zlámem väzy!

Poľutujú ma - z diaľky len,
že zahynul som v tento deň.

A mnohí z brehu celý čas
len pozorujú túto drámu
a riadia nás a strážia nás...
Kým ďalší na kameňoch zas
hlavy si trieštia, väzy lámu...

A ľutujú nás - z diaľky len,
že zahynieme v tento deň.

Ale už kdesi, v prítmí dna
sa rodí mocnej vlny telo!
Tá vlna, sestra vorvaňa,
nečakaná a nezvaná
zaleje breh jedného dňa
a zhltne pozorovateľov.

Poľutujem ich - z diaľky len,
že zahynuli v tento deň.