Tak sme v ústupe naopak krútili svet -
(smutná to bola túra)
až náš veliteľ nám ho zas obrátil späť,
keď mu podošvy podoprel Ural.

A keď konečne došlo aj na rozkaz: Vpred -
nazad po vlastných odtlačkoch v pôde,
slnko zastalo, potom sa prestalo chvieť -
veď takmer zapadlo na Východe.

My však zem na kroky nemeriame,
aby kvet pod pätou uhýbal.
My ju len čižmami pohýname -
od seba, od seba.

Vietor z Východu rozhádzal po poliach stoh,
stáda sa chúlia v bralách.
Zemskou osou sme pohli len námahou nôh,
zmeniac smer, ktorým sa uberala.

Len sa nebojte, neverte na súdny deň,
nech si slnko aj kdekoľvek stojí.
Iba tak sa nám krúti tá matička Zem,
ako chcú naši vojaci v boji.

Ako plaz prelez hrb, vylez z jamy,
každú piaď cez rebrá osievaj.
Pohni Zem, hoci aj kolenami -
od seba, od seba.

Tuná nenájde nik, ani keby to chcel,
hanbou zohnutú šiju.
Všetkých živých tu ochráni záštita tiel:
naši padlí nás pred paľbou kryjú.

Hlúpa guľka nás všetkých má odrazu zmiesť?
Trafí do tyla alebo čela?
Ktosi vpredu sa vrhol do palebných hniezd...
Zem sa okamih mrazivo chvela.

Nohy máš za sebou, v samom ohni,
pri mŕtvych, ďaleko od neba.
No aj lakťami Zemičku pohni -
od seba, od seba.

Ktosi vstal, potom s poklonou vdýchol aj smrť,
ako keby ju vítal.
No len na Západ, na Západ liezť ako krt:
nech nám naďalej z Východu svitá.

Bruchom po bahne... Páchneme hnilobou blát...
(Zavrieť oči a o kvetoch snívať.)
A len na Západ ďalej sa močiarom drať,
aby zas bolo slnko, kde býva.

Či máš údy, či nie, len buď pritom -
zubami ťahaj Zem za steblá,
ako nevestu pritúľ ju s citom
pod seba, pre seba, na seba!