Tam, v zátiší priesmyku, kde skalám dvorí len vietor, len vietor,
na útesoch brál, ktoré nezliezol doteraz nik, doteraz nik,
tam veselá ozvena sídlila nad smutným svetom
a dávala odpoveď na ľudský, na ľudský krik.

Keď hrdlo ti samota zovrie a zlý si a zbitý a zbitý,
keď zdusený ston takmer bezcitne pohltí zráz, pohltí zráz,
to volanie o pomoc ozvena obratne chytí
a zloží ho pozorne v náručí pomedzi nás.

No zrazu húf netvorov, opitých blenom, sa valí a valí,
a v úsilí utajiť dupot a zúrivú spúšť, zúrivú spúšť,
chce zabiť a naveky umlčať tie čujné skaly,
tak sputnáva ozvenu, klin vráža do živých úst.

A celú noc trvala krvavá zábava katov, tých katov,
až úsvit to mučivé bremeno z ozveny sňal, z ozveny sňal,
no ani len nemukla, ani pred popravčou čatou...
Len slzy kamenné vytryskli z ranených skál.