Na spoločné hroby sa nestavia kríž,
sem nechodia nariekať vdovy.
Len večný oheň, iba kvety a tíš
tu zdobia tie bezmenné rovy.

Kde zem predtým mala svoj boľavý vred,
sú tabule leštenej žuly.
Tu nijakých osobných osudov niet,
tu sa do spoločného skuli.

V tom ohni tu vzbĺkol tank, pole i strom
a chalupy ruské a dvory.
To sa Smolensk a ríšsky snem rozhorel v ňom,
to v ňom srdce vojaka horí.

Na spoločných hroboch niet plačúcich vdov,
tu spomienka mlčaním viaže.
A niet na nich krížov a pamätných slov -
no sú preto o niečo ľahšie?