Na spoločné hroby sa nestavia kríž, sem nechodia nariekať vdovy. Len večný oheň, iba kvety a tíš tu zdobia tie bezmenné rovy. Kde zem predtým mala svoj boľavý vred, sú tabule leštenej žuly. Tu nijakých osobných osudov niet, tu sa do spoločného skuli. V tom ohni tu vzbĺkol tank, pole i strom a chalupy ruské a dvory. To sa Smolensk a ríšsky snem rozhorel v ňom, to v ňom srdce vojaka horí. Na spoločných hroboch niet plačúcich vdov, tu spomienka mlčaním viaže. A niet na nich krížov a pamätných slov - no sú preto o niečo ľahšie?
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985
© Jaromír Nohavica. Audio, 2020