Neústupčivo hľadám dno.
Dusím sa, tlak mi trhá uši.
Čo chcem s tou hĺbkou podvodnou?
Bolo mi zle na vzdušnej súši?

Mal som tam všetko - stôl i dom.
Spieval som, smial sa, bol som v suchu.
Plával som - aj keď za prúdom,
s námahou a len po povrchu.

Pozemské vášne, láska, klam
zapadli v každodennom blate.
Čím hlbšie ku dnu prenikám,
tým menej túžim po návrate.

Začínam dýchať ústami.
Na vode víria kruhy - beda!
Tá nepriehľadnosť hustá mi
pomáha zdolať Archimeda.

Stratil som prehľad - kde to som?
Privolávam si sny a báje...
Za koralovým útesom
odkrývam náhle nové kraje.

Koraly - mestá, osady
a plno rýb, no ani hláska.
Na tomto pestrom pozadí
žiarivé farby, um a láska.

Čo zostalo z tých hrozných hmiel,
ktorými matky strašia deti?
Mäkký svit - no nie od fakieľ,
čo ani slnko nepresvieti.

Geniálny svet: takmer ne -
pochopiteľný vzlet a hravosť.
Stratený raj, kde nádherne
nad hriechom vládne zhovievavosť.

Možno to dotiahnem až tam,
len nesmiem krúžiť dookola.
No čím sa hlbšie potápam,
tým ťažšie mi je hĺbku zdolať.

Lebka mi duní ako zvon,
chrbticu drví tlak a zima.
Voda ma tlačí znútra von
a hlbočina - neprijíma.

Zbraň nemám - tu niet zbojníkov.
Len to náručia kameň schvátim,
aby som ľahšie prenikol
cez všetky vrstvy do podstaty.

Ba ani o nôž nestojím:
tu sú len ľudia, a nie šelmy.
Každý, kto by sa ozbrojil,
bol by tu hlúpy, nezmyselný.

Chcem s tebou splynúť, vodný svet
zabudnúť, že som vyšiel na breh.
Môžme sa k rybám vrátiť späť -
akvalungy sú naše žiabre.

Neptún, potápač bradatý,
odpovedz, uľav mojej duši:
Nemohol si nás zavrátiť,
keď sme dávali prednosť súši?

Dočerta s celým pravekom!
Pochybnosť ma div neumorí:
Načo je človek človekom -
a prečo vôbec prehovoril?

Prečo neostal štvornohý -
(dodnes si preto chrbát láme)
a postavil sa na nohy?
Aby vzal kyjak, hodil kameň!

Ale potom chcel všetko mať
a poznať viacej, ako môže.
Vie zrádzať, vie aj križovať
a seberovných odrať z kože.

Náročky, než sa ponorím,
ešte raz, naposledy volám:
Ujdite z pevnín do morí,
priatelia, ak ma hĺbka zdolá!

Späť - nie do istej záhuby,
späť do tej životvornej vody,
nie do hrobu, lež do hlbín,
do lona, ktoré večne rodí!

Sumec ma štuchol do boka,
že vraj sme z príbuzného rodu.
Vydýchnem vzduch a zhlboka,
pomaly, púšťam do pľúc vodu.

Utvorte pekný, hustý rad,
ak chcete, zapchajte si uši.
Odišiel som, no mám vás rád
a vrátim sa do vašich duší.