Už pár rokov je oceán náš verný brat,
vlajka nám nevybledla v boji s nepriateľom,
vieme si už aj plachty zaplátať
a diery v trupe zapchať vlastným telom.

Teraz sa na nás ženie celá eskadra,
je bezvetrie a loď sa ledva vlečie.
No kapitán, ten nevie, čo je strach -
pokojne rečie: Veď nie je večer!

Vlajková fregata už mieri na náš kýl -
jej ľavobok hneď zdobí kúdol dymu.
Odvetnú salvu voslep vypáli:
požiar a smrť nás v tejto chvíli minú.

Sme vonku z kaše - odklad popravy.
S vetrom však bieda, do lode nám tečie.
No kapitán nás opäť pozdravil:
To nie je večer, ešte nie večer!

Sto očí v ďalekohľadoch až stráca dych,
keď nás tak vidí v dyme zlých a sivých.
Nás neuzrú však nikdy spútaných
v okovách na galejach chrbát kriviť.

Nerovný boj. Koráb sa nakláňa,
uteč, kto môžeš z neľútostnej seče!
No kapitán nás ženie: Na laná!
To nie je večer, ešte nie večer!

Kto nie je handra, kto má srdce, kto chce žiť,
ten nech si chystá ruky na boj zblízka
a krysy nech sa idú utopiť,
len prekážajú, keď sa oceľ blýska.

A háveď dumá: nech ho vezme ďas -
lepšie sú vlny ako ostré meče!
A f regata už stojí vedľa nás...
No nie je večer, ešte nie večer.

Tvár proti tvári, na nôž, z očí do očí -
len nedostať sa kalmarom a krabom.
S koltom i dýkou v slzách útočí
každý, kto nechce plakať nad korábom.

No nie, nás nepošlú na temné dno!
Náš oceán nám nastavuje plece -
veď oceán je s nami zajedno!
Pravdu mal kapitán: To nie je večer.