Môj sused už precestoval svet. Sám však ani nevie, za čím snorí. Nehodlám sa doňho zastarieť - vypukli by iba márne spory. V oknách má len plyš a acetát, jeho žena v samom tafte šuští. Nájdem urán - mať tak jeho plat, hoci aj tu v primoskovskom húští. Zdá sa mi však, že v ľuďoch to vrie: nič s ním nehne, s nikým nehovorí - veď z prachov by stvoril pohorie, kúpe sa v nich ako iný v mori. Včera ich syn, taký chuligán, spadol k našim dverám, keď bol sťatý. Zhodil pritom starobylý džbán: zrátal som im trojnásobok straty. Nebudú sa hádať o päták - veď chcem iba kúsok odškodného. Zo závisti? To nie - iba tak: majú peceň - chcem len krajec z neho Nič to. Iste skoro zmenia byt, aby mali pokoj do dôchodku. Veď sa v prachoch môžu utopiť, a my - často ani na tú vodku.
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985