Samý had, samý plaz - v poli, v hústí - človek stál na kraji záhuby. Zúfalý zavolal na mangusty - mangusta hada vraj vyhubí. Tie sa hneď pustili do roboty - veď ich sem pozvali na ratu. Nedbali horúčav ani psoty, bez voľna, bez odmien, bez platu. Zrazu len do stepí došiel príkaz, mnohokrát obletel celý svet - neškodných hadov sa nedotýkať, vyničiť tie, ktoré majú jed. Beda vám, čoskoro sa to spustí - človek má rozvahu, len mu ver: vyhlásil krutý lov na mangusty, treba vraj kynožiť škodnú zver. Človek a jeho pes prišli zrána: mangusta? Sem s ňou - šup do vreca! Veď ja som osožná, tvoja známa - volá a z mnohých rán krváca. Mangustám hrozí už vyhubenie: do pascí, do klepcov - tak znel súd. Bezprávím, bolesťou otupené napokon reptajú na osud. Čo sme len spravili týmto bohom - hútajú - ktože im odpovie? Až jedna s prebitou prednou nohou hovorí: - Stará som, preto viem: belgickú kapustu zjedli kozy. V Číne mrú pre vrabce od hladu. Austrálskym hadom zas od nás hrozí, že skántrime aj tie bez jedu. -
Ťažko sa prehĺta ryba s kosťou. Bývali osožné, ale hľaď - začali s priveľkou horlivosťou neškodné hadíky požierať.
Rozvážny človek má múdru vedu. Je v tom len jediná záhada: nevie žiť, ak nemá kvapku jedu, a teda - nevie žiť bez hada. Samý had, samý plaz - až to šuští - človek stál na kraji záhuby. Nanovo zavolal na mangusty, že chce tie hady zas vyhubiť...
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985