Samý had, samý plaz - v poli, v hústí -
človek stál na kraji záhuby.
Zúfalý zavolal na mangusty -
mangusta hada vraj vyhubí.

Tie sa hneď pustili do roboty -
veď ich sem pozvali na ratu.
Nedbali horúčav ani psoty,
bez voľna, bez odmien, bez platu.

Zrazu len do stepí došiel príkaz,
mnohokrát obletel celý svet -
neškodných hadov sa nedotýkať,
vyničiť tie, ktoré majú jed.

Beda vám, čoskoro sa to spustí -
človek má rozvahu, len mu ver:
vyhlásil krutý lov na mangusty,
treba vraj kynožiť škodnú zver.

Človek a jeho pes prišli zrána:
mangusta? Sem s ňou - šup do vreca!
Veď ja som osožná, tvoja známa -
volá a z mnohých rán krváca.

Mangustám hrozí už vyhubenie:
do pascí, do klepcov - tak znel súd.
Bezprávím, bolesťou otupené
napokon reptajú na osud.

Čo sme len spravili týmto bohom -
hútajú - ktože im odpovie?
Až jedna s prebitou prednou nohou
hovorí: - Stará som, preto viem:

belgickú kapustu zjedli kozy.
V Číne mrú pre vrabce od hladu.
Austrálskym hadom zas od nás hrozí,
že skántrime aj tie bez jedu. -

Ťažko sa prehĺta ryba s kosťou.
Bývali osožné, ale hľaď -
začali s priveľkou horlivosťou
neškodné hadíky požierať.

Rozvážny človek má múdru vedu.
Je v tom len jediná záhada:
nevie žiť, ak nemá kvapku jedu,
a teda - nevie žiť bez hada.

Samý had, samý plaz - až to šuští -
človek stál na kraji záhuby.
Nanovo zavolal na mangusty,
že chce tie hady zas vyhubiť...