Úsvit sa ako nôž zapichol do očí.
Cvakali závery, kohútik poskočil.
Strelci sa zjavili ako hosť nezvaný.
Keď opar nad riekou zaihral vážkami,
lovcom už vošiel srd do dlaní.

Zaľahli na bruchá, zatíchli, taja dych.
Ba aj ten, ba aj ten, jeden z tých najsmelších,
ucítil pod labou úklady vlčích jám,
ten, ktorý unikal guľkám aj osídlam,
stŕpol a oslabol, akoby už bol sám.

Žeby mal niekedy život nás, vlkov, rád?
To len my sme ho schopní tak ľúbiť!
Ale smrť sa vie široko, prekrásne smiať
a má zdravé a poriadne zuby.

Vlčí úsmev vám dáme jak posledný dar,
zakiaľ vaše psy chytajú vietor.
Krvou farbíme sneh, ale než príde jar
maľba poprie, že vlkov už nieto.

Plaziac sa, vlčí chvost dohora ako pes,
zdvíhame v údive papule do nebies:
možnože nebesá zoslali na nás trest,
možnože padá svet - a v mozgoch ako rez
otázka: prečo nás lapajú do želiez?

Z krvi sme stekali pod dažďom olova -
zmierili sme sa s tým: začneme odznova!
Horúcim bruchom sme topili sypký sneh.
To nie je od boha - to človek vymyslel!
Letiacim zlomí let, bežiacim skolí beh...

Svorka psov, ty sa nám zďaleka vyhýbaj!
V rovnom zápase je z teba troska.
Vlci sme! Pre nás je dobrý náš vlčí raj.
Vy ste psy - k vám aj smrť bude psovská.

Vlčí úsmev vám dáme jak posledný dar,
aby tárajov po hlavách tĺkol.
Krvou farbíme sneh - ale než príde jar,
maľba poprie, že nieto už vlkov!

Do lesa! Tam sa nás aspoň pár zachráni!
V lese sme istejší ako tam na stráni!
Chráňte si vĺčatá! Švihajte nohami!
Kľučkujem ďalej pred spitými strelcami -
nie veru, tento boj nesmie byť prehraný!

Taja sa v húštinách tí, ktorí prežili.
Čo však ja, keď som sám uprostred presily!?
Zakalil sa mi zrak. Čuch sa mi otupil.
Kdeže si lesný zver, hrdý a sverepý?
Kto ťa to dovliekol do takej potupy?!

Živý som. Ale psí kruh ma už omína.
Akou odlišnou rečou to vravia
tieto psy - vraj naša vzdialená rodina...
No aj bývalá korisť a strava.

Vlčí úsmev im dávam jak posledný dar,
kým svoj hnilý chrup obnažím kvetom.
Krvou zafarbím sneh, ale budúca jar
maľbu roztopí: vlkov už nieto!