Aj konáre jedlí tu pod ťarchou schnú,
spev vtákov tu vzrušením vzlyká.
Si v zakliatom lese a podliehaš snu,
no z neho sa nedá ujsť nikam.

Nech si orgován v lejaku poodkvitá
a aj čremchu nech vysuší vietor.
Ja aj tak si ťa stadiaľto unesiem ta,
kde hrá šalmaj a kraľuje leto.

Tvoj svet si ťa zaklial a na tisíc liet
ťa predo mnou v osídlach skrýva.
Ty myslíš a veríš, že krajšieho niet,
než ten les a húština divá.

Nech si rosa už nespŕchne, nech nesvitá
a nech jasný spln oblaky oni.
Ja aj tak si ťa nájdem a unesiem ťa
tam, do paláca s balkónom k moru.

Tak v ktorý deň týždňa a hodine dňa
sa nesmelo so mnou už zblížiš?
Nech zdvihnem ťa na rukách zo zlého sna
a schovám do bezpečných nížin.

Dušu z krážov ti vymaním, zbavím ťa sĺz,
márne som toľko síl prehajdákal?
Raj tí v chatrči stvorím, len súhlas a skús -
ak náš palác už niekoho zlákal.