Som nanič, naozaj: na mne je všetko chabé -
veď nikam nechodím, nejazdím, nelietam.
Bola už v Paríži - tak kam sa na ňu hrabem?
Včera som pochopil, že bola nielen tam.

O diaľnom Severe som spieval pre ňu básne
v pochabej nádeji láskavej odvety.
Spieval som o kvetoch, čo rastú v miernom pásme,
kašle mi zvysoka na spev i na kvety.

Spieval som naďalej, veril som - bude rada,
že svojich predchodcov v jej oku prevýšim.
No čo ju do toho, čo pri nej vôbec hľadám -
sám Marcel Marceau s ňou hovoril v Paríži.

Nechal som robotu, záväzkov som sa zbavil,
drel som sa slovíčka, spal s ťažkým slovníkom.
No čo ju do toho, letela do Varšavy,
znovu sa zvítame v rozličných jazykoch.

Až príde, poviem jej po poľsky: prosze pannu -
urobím so sebou, čo sa ti zapáči.
No čo ju do toho, už letí do Iránu -
a tak som pochopil, že na ňu nestačím.

Veď dnes je ešte tu a zajtra v Bratislave,
vzdávam sa - aj tak som upadol v nemilosť.
Nech iný križuje jej cesty prelietavé -
kto chce, nech skúsi sám - ja už mám toho dosť!