M.V.
Teraz ťa chcem mať rád,
rozdávať chcem aj brať
nie „potom" a nie „do" - chcem teplo tvojej dlane
a plakať aj sa smiať, že teraz ťa mám rád:
čo bolo, odmietam - a neviem, čo sa stane.

Minulé vyznania
teraz už nezrania,
hoci to „mám ťa rád" už nemá nôh a krídel.
Len zo slov básne kynie záchrana:
- Mal som vás rád a láska - možno príde...

Hovorí sa: už odkvitlo, už bolo -
je v tom časť smútku i časť zhovievavosti,
nárek nad kráľom, keď mu vzali hrad,
žiaľ za stratami s oslabenou vôľou,
úsilie s utratenou vierou v možnosti
a nedôvera k slovám: „mám ťa rád“.

Teraz ťa chcem mať rád
bez sľubov, bez výhrad
a môj čas môže stáť - nepodrežem si žily!
To „teraz" si chcem navždy zachovať:
nebolo, nebude - žijem len tejto chvíli.

Cez brody, prieplavy
prídem - aj bezhlavý,
v reťaziach, v okovách k prístavu tvojej hrude.
Len sa už zbav tej mylnej predstavy,
že hneď po „mám ťa rád" by malo odznieť „budem".

To slovo „budem" vraví: kade ľahšie,
falšuje podpis, núka slad, čo zatuchol,
je únikom veľkosti zadných vrát,
jedom bez vône na dne vínnej čaše
a prítomnosti dáva mocné zaucho
i pochybnosť, že teraz ťa mám rád.

Snívam francúzsky sen
o čase bez premien:
len iná minulosť a budúcnosť je nová.
Skôr než sa k stĺpu hanby priviažem,
mám zdolať prekážku, ktorá je jazyková!

Ach - rozdiel v jazykoch,
v myšlienkach, vo zvykoch!
Podarí sa nám dvom raz navždy sa ich zhostiť?
Mám ťa rád, ako som si navykol:
teraz - i v budúcej a dávnej prítomnosti!