M.V.
Teraz ťa chcem mať rád, rozdávať chcem aj brať nie „potom" a nie „do" - chcem teplo tvojej dlane a plakať aj sa smiať, že teraz ťa mám rád: čo bolo, odmietam - a neviem, čo sa stane. Minulé vyznania teraz už nezrania, hoci to „mám ťa rád" už nemá nôh a krídel. Len zo slov básne kynie záchrana: - Mal som vás rád a láska - možno príde... Hovorí sa: už odkvitlo, už bolo - je v tom časť smútku i časť zhovievavosti, nárek nad kráľom, keď mu vzali hrad, žiaľ za stratami s oslabenou vôľou, úsilie s utratenou vierou v možnosti a nedôvera k slovám: „mám ťa rád“. Teraz ťa chcem mať rád bez sľubov, bez výhrad a môj čas môže stáť - nepodrežem si žily! To „teraz" si chcem navždy zachovať: nebolo, nebude - žijem len tejto chvíli. Cez brody, prieplavy prídem - aj bezhlavý, v reťaziach, v okovách k prístavu tvojej hrude. Len sa už zbav tej mylnej predstavy, že hneď po „mám ťa rád" by malo odznieť „budem". To slovo „budem" vraví: kade ľahšie, falšuje podpis, núka slad, čo zatuchol, je únikom veľkosti zadných vrát, jedom bez vône na dne vínnej čaše a prítomnosti dáva mocné zaucho i pochybnosť, že teraz ťa mám rád. Snívam francúzsky sen o čase bez premien: len iná minulosť a budúcnosť je nová. Skôr než sa k stĺpu hanby priviažem, mám zdolať prekážku, ktorá je jazyková! Ach - rozdiel v jazykoch, v myšlienkach, vo zvykoch! Podarí sa nám dvom raz navždy sa ich zhostiť? Mám ťa rád, ako som si navykol: teraz - i v budúcej a dávnej prítomnosti!
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985