Bývala čistá ako v zime sneh:
do blata soboľ! Snehom kráča ona!
Jej list ma v dlaniach páli bolestne
a srdce pod trýznivou pravdou stoná.

Jej vrúcny cit i žiaľ bol iba maskou -
za maškarádou spadla opona.
Pre tentoraz som utrpel fiasko
a mal som pocit, že už dokonám.

Pomyslel som si: načase je ísť -
chladne mi krv a viem, že som už dožil.
Jak hlavu hada spálil som ten list,
jed zrady mi však prenikol až do žíl.

No predsa v sebe umlčím tie zvony:
vietor mi utrie slzy vyvreté,
koníky moje krivda nedohoní
a moje stopy meteľ nezmetie.

Na moju bolesť sa raz nájde liek.
Nechám pod sivým nepriehľadným nebom
nahotu klincov, durman fialiek
a čistú slzu s roztopeným snehom.