Citlivá pravda sa pre radosť biednych a prostých
strojila kedysi do samých nádherných šiat.
Surová lož túto pravdu raz začala hostiť,
láka ju, vraj: Ostaň, veď môžeš u mňa aj spať.

A pravda pokojne zaspala hlbokým spánkom,
v nevinnej dôvere ešte sa usmieva v sne.
Lož vtedy odev z nej stiahla a s predranným vánkom
vpila sa do pravdy a krásu vysala z nej.

Vstala a tlamu jej ušila z buldočej kože:
Ženská je ženská a čo sa má hanbiť a báť -
a kto lož od pravdy napokon rozoznať môže,
ak obe oblečieš rovnako, do krásnych šiat?

Z vlasov jej šikovne vyplietla zlatisté stuhy,
obliekla odev a skvele sa cítila v ňom.
Vzala jej peniaze, hodinky i jedno s druhým,
odpľula a s hnusným rúhaním odišla von.

Pravda len nad ránom zistila, čo sa jej stalo,
veľmi sa čudujúc, že zrazu nevlastní nič.
A ktosi voľakde triafal už do pravdy skalou,
sadzou ju umazal a na ňu uplietol bič.

Keď do nej hádzali kamene, iba sa smiala:
Hľaďte, veď tam sa lož predvádza namiesto mňa!
Pár biednych hlupákov na ňu hneď žalobu váľa,
na vrub jej prišíva všetko, čo na koho má.

 
 
 
 

Hanebné tirády zavŕšil protokol súdu:
vraj sa tu akási šľampa, čo narúša zvyk,
prepitá-prespatá donaha, bez štipky studu,
za pravdu vydáva, hoci ju nepozná nik.

A holá pravda sa dušuje, prisahá, stoná,
túla sa, živorí, trpí, až stráca aj reč.
Špinavá lož si však ukradla vzácneho koňa,
na dlhých, ohebných nohách už cválala preč.

 
 
 
 

Kdejaký čudák sa doposiaľ za pravdu bije.
Pravda, tej pravdy má v slovách za deravý kôš.
No čistá pravda aj víťazí, ba aj si žije,
ak robí to isté, čo stvára očitá lož.

Často, keď popíjaš a potom hľadáš svoj prístav,
a nevieš, kto ti dá nocľah, či požičia groš,
zderú ťa dohola - toto je pravda a čistá:
hľaď - tvoje šaty si oblieka zákerná lož,
hľaď - tvoje hodinky nosieva zákerná lož,
hľaď - tvojho koňa si zubadlí zákerná lož!