Len málo v tejto básni rozpoviem - úplnosť nemám v svojej právomoci... Počatý v hriechu som bol, ako viem, v pote a nervoch vo svadobnej noci. A vedel som, už keď som vyrastal: sme krutejší a tvrdší, čím sme vyššie. Už vtedy som sa správal ako kráľ - po krvi som bol následníkom ríše. Vo všetkom každý mi bol po vôli. Žil som bez ujmy, nedostatku, zhonu. Druhovia zo šermu i zo školy slúžili mne - jak otcovia zas trónu. Ľahko som púšťal slová do vetra, o ničom nikdy veľa nepremýšľal. Veď kráľovi vždy všetko uveria - vládne i v detských urodzených mysliach. Strážam sme nocou naháňali strach, čas nami trpel ako osýpkami. Jedol som nožom, spával na kožiach a vzdorné kone týral ostrohami. Na čele som mal osudový znak - jedného dňa mal odznieť výrok: Vládni! No zatiaľ som sa spíjal v koniarňach a k múdrym slovám kníh som zostal chladný. Smiať som sa musel iba úškrnom, tajil som žiaľ i ťažké nočné mory po vzore šaša, ktorý poznal trón... Šašo je mŕtvy... Amen. Chudák Yorick! Náhle však vo mne zaznel nový tón - sláva a hry ma prestávali baviť; zaplakal som nad mŕtvym pážaťom a obchádzal aj mladé steblá trávy. Lovecký zápal zo mňa vyprchal, znenávidel som poľovnícke chrty. Koňa som od ranenej zveri hnal, honcov a lovcov švihal koncom knuty. Videl som, ako denne v našich hrách pribúda bezuzdného výtržníctva. Tečúcou vodou, tajne, po nociach som chodil zmývať denný nános svinstva. Prehliadol som - no hlúpnuc každým dňom, prespal som dvorné intrigy a klamy. Nepáčil sa mi čas a ľudia v ňom a celý čas som trávil nad knihami. Môj mozog, ako pavúk, zo stránok vstrebával všetko: nehybnosť i chvenie... No aký osoh z vied a myšlienok, ak nemá nikto pre ne pochopenie? S priateľmi detstva pretrhol som niť. V bludisku sklamala aj Ariadna. Trápil ma rozpor: nebyť, a či byť? Aká je voľba: záporná, či kladná? No večne, večne špliecha more bied. Otázky, ako proso do rešeta, vrháme doň pre klamnú odpoveď - lež nová otázka sa do nej vplieta. Za výzvou predkov som šiel ako kráľ, húf pochybností v pätách sa mi kradol. Nahor ma balvan mysle povznášal, telesné krídla tiahli k hrobu, nadol. V nepevný kov ma pretavili dni - len vychladol a už v ňom hrdza zvoní. Prelial som krv tak ako ostatní a neodolal pomste - ako oni. Môj vzostup pred smrťou - je pád. Ofélia! Mňa odpudzuje tlenie. No musel som sa s vraždou vyrovnať s tým, s kým si ľahnem do tej istej zeme. Som Hamlet. Násilím som pohŕdal. Kašlal som na trón, pod ktorým je stoka. Ale v ich očiach som sa nahor dral a v boji o korunu zabil soka. Blud býva odetý do krásnych viet. Smrť nám už pri zrodení v oku drieme. Dávame často klamnú odpoveď - no pravú otázku si nekladieme.
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985