Len málo v tejto básni rozpoviem -
úplnosť nemám v svojej právomoci...
Počatý v hriechu som bol, ako viem,
v pote a nervoch vo svadobnej noci.

A vedel som, už keď som vyrastal:
sme krutejší a tvrdší, čím sme vyššie.
Už vtedy som sa správal ako kráľ -
po krvi som bol následníkom ríše.

Vo všetkom každý mi bol po vôli.
Žil som bez ujmy, nedostatku, zhonu.
Druhovia zo šermu i zo školy
slúžili mne - jak otcovia zas trónu.

Ľahko som púšťal slová do vetra,
o ničom nikdy veľa nepremýšľal.
Veď kráľovi vždy všetko uveria -
vládne i v detských urodzených mysliach.

Strážam sme nocou naháňali strach,
čas nami trpel ako osýpkami.
Jedol som nožom, spával na kožiach
a vzdorné kone týral ostrohami.

Na čele som mal osudový znak -
jedného dňa mal odznieť výrok: Vládni!
No zatiaľ som sa spíjal v koniarňach
a k múdrym slovám kníh som zostal chladný.

Smiať som sa musel iba úškrnom,
tajil som žiaľ i ťažké nočné mory
po vzore šaša, ktorý poznal trón...
Šašo je mŕtvy... Amen. Chudák Yorick!

Náhle však vo mne zaznel nový tón -
sláva a hry ma prestávali baviť;
zaplakal som nad mŕtvym pážaťom
a obchádzal aj mladé steblá trávy.

Lovecký zápal zo mňa vyprchal,
znenávidel som poľovnícke chrty.
Koňa som od ranenej zveri hnal,
honcov a lovcov švihal koncom knuty.

Videl som, ako denne v našich hrách
pribúda bezuzdného výtržníctva.
Tečúcou vodou, tajne, po nociach
som chodil zmývať denný nános svinstva.

Prehliadol som - no hlúpnuc každým dňom,
prespal som dvorné intrigy a klamy.
Nepáčil sa mi čas a ľudia v ňom
a celý čas som trávil nad knihami.

Môj mozog, ako pavúk, zo stránok
vstrebával všetko: nehybnosť i chvenie...
No aký osoh z vied a myšlienok,
ak nemá nikto pre ne pochopenie?

S priateľmi detstva pretrhol som niť.
V bludisku sklamala aj Ariadna.
Trápil ma rozpor: nebyť, a či byť?
Aká je voľba: záporná, či kladná?

No večne, večne špliecha more bied.
Otázky, ako proso do rešeta,
vrháme doň pre klamnú odpoveď -
lež nová otázka sa do nej vplieta.

Za výzvou predkov som šiel ako kráľ,
húf pochybností v pätách sa mi kradol.
Nahor ma balvan mysle povznášal,
telesné krídla tiahli k hrobu, nadol.

V nepevný kov ma pretavili dni -
len vychladol a už v ňom hrdza zvoní.
Prelial som krv tak ako ostatní
a neodolal pomste - ako oni.

Môj vzostup pred smrťou - je pád.
Ofélia! Mňa odpudzuje tlenie.
No musel som sa s vraždou vyrovnať
s tým, s kým si ľahnem do tej istej zeme.

Som Hamlet. Násilím som pohŕdal.
Kašlal som na trón, pod ktorým je stoka.
Ale v ich očiach som sa nahor dral
a v boji o korunu zabil soka.

Blud býva odetý do krásnych viet.
Smrť nám už pri zrodení v oku drieme.
Dávame často klamnú odpoveď -
no pravú otázku si nekladieme.