Vyškieram sa do krivých zrkadiel
na celé kolo, ba na celú sálu:
zahnuté nosy, rehot, virvar tiel -
výjav jak z benátskeho karnevalu.

Kruh ma už zovrel, nemení však tvar -
držia ma, vlečú do divého tanca.
Veru, aj moju obyčajnú tvár
prijali ako masku stroskotanca.

Ohňostroj, bonbóniky! - No nie tak...
Podchvíľou iná maska na mňa syčí,
že sa len motám, že nedržím takt
a partnerom vraj nohy dokaličím.

Čo robiť? S tým som vlastne nerátal:
utiecť, či zostať v tejto haravare?
Veď možnože pod maskou zvieraťa
mnohí z nich ukrývajú ľudské tváre.

Parochne, masky - neviem, kto je kým:
postava z bájky s románovou stúpa.
Vedľa mňa stojí smutný Harlekýn,
druhý je kat a každý tretí - hlupák.

 
 
 
 

Cítim sa ako nahý v bodľačí,
keď s ostatnými krepčím v jednom kole.
Čo ak sa maska kata zapáči
niekomu z nás a už ju nedá dole?

Bude sa Harlekýn až do hrobu
s úľubou kochať, že ho smútok kvári?
A hlupák svoju hlúpu podobu
zabudne aj na múdrej ľudskej tvári?

Smejú sa masky s tvárou zmraštenou
a veselé sa začínajú zlostiť,
skrývajúc v maskách, ako za stenou,
podlý vzhľad plný zla a hanebnosti.

Naháňam múzy cez opar a dym,
no netrúfam si nazrieť do ich jaskýň.
Čo ak pod maskou znova uvidím
tie isté polotváre-polomasky?

 
 
 
 

Ako mám dobrých od zlých rozlíšiť -
uhádnuť, kto je čestný a kto klame?
Veď mnohí nosia masku ako štít,
aby im tváre nerozbíjal kameň.

Predsa len vnikám do ich tajností,
nech skoncujem s tým nezmyselným tancom.
Viacerých maska ľahostajnosti
chráni len pred fackou a pred pľuvancom.