Nemám rád odchod z osudovej scény, nikdy sa nenasýtim života. Nemám rád ročné obdobia a zmeny, ak sa mi do nich pieseň nevplieta. Nemám rád cynikov a sebaistých, neverím tomu, čo sa trbliece. Nemám rád, keď mi niekto číta listy, nazerajúc mi do nich cez plece. Nemám rád, ak sa stále s niečím ráta a nemožno sa v ničom dohodnúť. Nemám rád zradnú streľbu do chrbáta, no ak už treba, strieľam hruďou v hruď Nemám rád klebety a vrabce v hrsti, červíky pochybnosti, ihlu pôct, láskavé pohladenia proti srsti a slovo nesmieť, tam, kde má byť môcť. Nemám rád sebaistú trúfanlivosť, radšej mám brzdy, ktoré zlyhali. Hnevá ma, ak sa za cťou skrýva chtivosť, ktorá v jej mene zbiera pochvaly. Zlomené krídlo vidím bez ľútosti, ale nie preto, že ho nevnímam. Nemám rád zlo a pocit bezmocnosti, zato ma stále Kristus dojíma. Nemám rád ani seba zbabelého, neznesiem, keď chcú nevinného biť a keď mi dušu, preplnenú nehou, slinia a násilím chcú otvoriť. Nemám rád manéž, pohľad do arény - hoci tam mnohí minú celý plat... Nech nastanú už kadejaké zmeny, nič z toho nikdy nebudem mať rád.
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985