Vedľa roklín, ponad priervy, po okraji strmých zrázov
svoje kone dlhým bičom šľahám - popoháňam k cvalu.
Pijem vietor, hltám mraky, zadúšam sa hmlou a mrazom,
cítim v zhubnom opojení: prepadám sa do úvalu.

Spomaľte už, kone, necválajte ako divé!
Bič vás nesmie až natoľko hnať.
Aké nepoddajné to mám kone, vrtošivé...
Nevládzem s nimi žiť, nestihnem dospievať.

Kone si napojím, v piesni dych zatajím -
len ešte okamih postojím na kraji.

Zahubím sa: uragán ma ako pierko zmetie z dlane,
za rána ma drobným klusom poveziete čerstvým snehom.
Iba krokom, kone moje, krokom vlečte moje sane,
predĺžte mi krátku cestu do príbytku posledného.

Spomaľte už, kone, necválajte ako divé!
Ja vás zaklínam - spomaľte chvat.
Aké nepoddajné to mám kone, vrtošivé...
Dožiť mi nedajú - dospieval by som rád.

Kone si napojím, v piesni dych zatajím -
len ešte okamih postojím na kraji.

Stihli sme to: boží hostia sa nezvyknú oneskoriť.
Ale prečo tak zlovestne znejú tie anjelské zbory?!
Alebo to zvonček pukol, keď ho hlasný nárek zmoril?
Či ja kričím na tie kone, ktoré nikdy nepokorím?

Spomaľte už, kone, necválajte ako divé!
Bič a korbáč vás nesmú tak hnať.
Mám však nepoddajné kone, kone vrtošivé...
Ak som aj nedožil, chcem aspoň dospievať!

Kone si napojím, v piesni dych zatajím -
len ešte okamih postojím na kraji.