Ľad podo mnou, ľad nado mnou - ja vnútri:
prebiť sa nahor? Cez dno? Co mi káže um?
Len vyplávať, len veriť, nebyť smutný,
chopiť sa práce v strachu o vízum.

Ľad nado mnou, tak povoľ, nebuď smiešny.
Potím sa ako oráč na stráni.
Vrátim sa k tebe ako jachta v piesni,
s pamäťou, so starými veršami.

Štyridsiatkou aj s čímsi naivne sa pýšim, stále živý -
dvanásť rokov ma chrániš ty a Boh.
A veru mám čo spievať pred Najvyšším,
mám sa čím obhájiť, až ma zrazí z nôh.