Priateľom básnikom
Kto skončil život tragicky - to pravý básnik bol.
Ak na termín - tak bol ním v plnej miere:
dvadsaťšesťročný vypravil sa jeden pod pištoľ
a druhý obesil sa v Angleterre.

Tridsaťtriročný Kristus vravel - veď bol básnik tiež:
“Nezabiješ - ak hej, ťa všade nájdem!”
Na kríž ho pribili - vraj, skôr než dačo vyvedieš!
Písať a hútať prestaneš tam hádam.

Pri čísle tridsaťsedem vytriezvieva rozum môj.
Aj teraz - ako smrť by dýchla práve.
Toľko mal rokov Puškin, keď sa pobral na súboj
a Majakovskij dal si hlaveň k hlave.

Boh zahráva sa s nami rád pri tejto číslici.
Buď, alebo - nás triedi bez rozpakov.
Rimbaud a Byron zahynuli na tej hranici -
ale tí dnešní prešmykli sa dáko.

Súboj sa nekonal - či odložil sa o pár liet.
V tridsatich troch ťa pritĺkli - no slabo.
A krv? Ech, kdeže by sa vzala krv - len šedín šeď
ti sluchy zašpinila, aj to chabo.

“Niet sily strieľať sa?!” Vraj srdce spadlo do gatí!
Len pokoj, krikľúni a psychopati!
Po ostrí noža chodia holopätí poeti,
režú si bosé duše ako päty!

Tri “e” má v ruštine to slovo “dlinošejeje”.
Básnika skrátiť - jasné, ortieľ večný.
Bodni ho - na tej špici noža najšťastnejší je.
Zaklatý za to, že bol nebezpečný.

Je mi vás ľúto, prívrženci osudových dát -
vzdycháte ako háremové víly.
Ľudský vek predĺžil sa, a tak možno povedať -
aj konce básnikov sa odložili.

Isteže, pre slučku vždy dlhý krk je vítaný.
Hruď - terč. No načo prahnúť za výstrelmi?
Zosnulí nesmrteľnosť nezískali dátami,
takže tých živých nesúrte tak veľmi!