Sen mám, taký nemilý -
rakva prostred bytu,
na môj pohreb upíri
zo všetkých strán idú.

O živote dlhom len prednáša
tá zvláštna zver.
Kedy mi krv cicať budú z vén?
Sladkosti až na záver.

V rakve som už, cítim tlak -
to najmocnejší vlkolak

ma sám do nej zasúval
a stláčal, keď som sa nadúval,
a fučal aj si odpľúval
a žltý tesák vysúval.

A upírik najtvrdší
po nohe ma klepne,
nech mi z rakvy netrčí,
zuby - v mojej tepne.

A iný upír-kardinál
postavil sa nad môj driek
a veľmi precítený prejav mal
o význame krviniek.

Pár slzičiek nad rakvou
čestnej stráži odkvaplo,

no na krčnej tepne slobodne
pásli sa mi ich oči záludné.
Ak niekto z nich mi tepnu prebodne,
môj mozog navždy snívať zabudne.

Nuž tak postojte a skryte hák
a dajte preč aj kliešte!
Veď počujem vás - to je znak,
že som živý ešte!

Jedu kvapli do vína -
pila celá ulica,
opojiť ma chceli,
no pri mne pomýlili sa.

Kým prvá hlava opitá
už otrčila kopytá -

ja porušil som pravidlo,
pre mňa to bolo dávidlo.
Moje zdravie ma vzalo pod krídlo,
zajedol som a strávil trávidlo!

Prečo však ležím tu, ja klát,
zo seba robím šaša?
Čo zaerdžať tak, napríklad -
že či sa nevystrašia?

Už dávno som ich mohol hnať
za tretie záhumnie.
No ja sa ani nehnem, hľaď -
ja sa správam rozumne.

Neškodne tu ležím tak,
zatiaľ čo ten vlkolak

sem-tam behá, čaše roznáša -
a teraz už iste na mňa vrhne sa.
Aj druhému zrak ku mne zakáša -
poď, pačmaga, ja ti zatnem do mäsa!

Vystrčili žihadlá
s krvilačným krikom,
aby mi krv vychladla
v tých ich pohárikoch.

Počkajte, sám nalejem!
Viem, že radi máte ju!
Vy hnusníci, pite len,
pite, pite, nate ju!

A nenapol som ani sval
a ani päsť som nezaťal,

lebo ten, čo pokojne sa zachová,
sám seba vo sne večne uchová,
nehrozí mu, že ho to pochová
a na dlhší čas sa nám zachová.

Hľa - smrteľná zimnica
na chrbte aj lícach!
A pritom predsa stačí sa
len vzchopiť, zobudiť sa.

Tak prečo? Z čoho mám ten strach?
Sny zelenú zas dostanú!
A ak aj zobudím sa, ach -
tie sny mi asi ostanú.