Preč rozprávková vata -
dnes chcem byť s pravdou kvit.
V to ráno celá čata
ma išla popraviť.

Viem, za čo pod olovo
ma poslal prísny trest -
no ani jedno slovo
sa nesmie o tom riecť.

Môj veliteľ ma ťahal z toho zla,
no ktosi trval na rozkaze “Páľ!”
A čata rozkaz vzorne splniť šla.
No jeden taký bol, čo nestrieľal.

Osud sa dávno chlapil,
že raz ma doničí.
Raz jazyka som lapil -
aj stratil v malinčí.

A Sujetin, náš kontráš,
hneď išiel naisto,
hneď uvidel v tom podraz -
a zapísal si to.

A vytiahol raz - brvou nepohol -
môj materiál, keď sa nazbieral.
A urobiť nič nikto nemohol.
Ba jeden mohol - ten, čo nestrieľal.

A ruka padla v priepasť
aj s hlúpym slovom “Páľ!”
Nik nechcel šancu prepásť,
či prísť tam o metál.

No čujem: “Žije, panghart!
Kde s nosidlami sú?
Nepopravovať dvakrát -
je podľa predpisu.”

Aj lekár krútil hlavou: “Zvláštny tvor!”
keď potom guľky zo mňa vyberal,
a ja som blúznil - mal som rozhovor
s tým mládenčekom, ktorý nestrieľal.

Ja rany neliečim si -
len lížem ako pes.
No v každej nemocnici
mi aj tak vzdali česť.

Keď milujú ťa ženy -
niet nad protekciu!
“Hej, nedozastrelený,
poď na injekciu!”

Hrdinsky dobýjal náš prápor Krym -
ja glukózu som im tam posielal,
aby sa sladšie bojovalo im.
Komu? Nuž tomu, ktorý nestrieľal.

Čaj pil som z tanierika -
a zavše lieh bol v ňom.
Niet krídel anjelika -
no dobojoval som.

Môj pluk ma znova víta!
“V boj!” zvolal komandant.
“Nedozastrelili ťa?
Ver, braček, že som rád.”

Aj ja by som bol rád, no sadla tma
a osud preklínal môj býčí žiaľ:
Nemecký snajper dozastrelil ma,
keď zabil toho, ktorý nestrieľal.