Čas ouvertúr je za mnou - k spokojnosti
som dospel, bez dvojznačnej pomlky.
Pozývajú ma k sebe osobnosti -
zaspievať Poľovačku na vlky.

Čul možno pásku kdesi za plotom
a možno rady nevie si dať s deťmi,
možno sa zmohol na magnetofón
akýsi súdruh, veľmi zodpovedný.

On pod lampičkou, ktorá matne svieti,
v rodinnom kruhu, len tak ako žart
a tíško - nech ho sused nevysliedi -
odrazu stisol gombík s názvom “starí”.

Predčasne slová piesne zamĺkli -
sekretár zohnal záznam obohraný.
Počúval Poľovačku na vlky -
aj to, čo prerážalo z druhej strany.

Všetko si vypočul a zrazu ožil,
vrčal, že pár slov chýba určite,
slúchadlo zdvihol: “Toho, čo to zložil,
zajtra mi do pracovne pošlite.”

Nezdvihol som si vodkou odvahu -
no aj tak sa mi čkalo, prisámvačku,
nie až dnu v pracovni - už na prahu
zaspieval som mu celú Poľovačku.

Bezpochyby ho detí uprosili -
otecko, úsmevček si na tvár daj!
Zhovievavo ma vypočul, bol milý,
dokonca keď som skončil, tlieskal aj.

Fľašku a čaše vybral spoza kníh
a zvolal, keď sme si už jednu hrkli:
“Veď to je o mne, tisíc hrmených!
Veď to je o nás - akéže tam vlky!”

A to je koniec - kto ma omilostí?
Tri roky - denne telefónov päť.
Pozývajú ma k sebe osobnosti tú
Poľovačku na vlky im pieť.