Každému zvláštny list sa poslať nedá -
no vďaka, moji korešpondenti!
Nech za listy vám pánbožko dá teda -
Uzbeci, robotníci, študenti -

životy aspoň dva,
jedného priateľa,
hlavu, čo dačo vie,
a všetko najlepšie!

V chripote mojom z ošúchanej pásky
ste preskúmali všetky momenty.
Nuž sily rúk í úspechu i lásky
daj vám boh, moji korešpondenti!

Píšu: “Vždy inak zaspievate sloku.
Raz chrapľavosť - raz dutosť úbohá.”
A prosí celé osadenstvo bloku:
“Voloďa, nespievaj už, preboha!”

Čo počať si? Mám nezvonivý hlások.
Chripím, kde iným zvučí z hrdla zvon.
A hojnosť týchto nekvalitných pások
mi škodí viac než klebiet milión.

“V zajatí bol si?” túžiš vedieť presne.
“Nie, nebol,” priznať sa len môžem ti.
Zato, že nepochopili ste moje piesne,
vďaka vám, moji korešpondenti!

životy aspoň dva,
jedného priateľa,
hlavu, čo dačo vie,
a všetko najlepšie!

Priatelia moji - škoda, z frontu že nie -
od mora, od sústruhu, od vidiel,
ďakujem vám za verše priložené -
i zlé, i zlostné som tam uvidel.

“Už nie si v móde! Choď a povraz kúp si!
Zmizni, ty satan, zachrípnutý bes!
Veď to ťa celé roky iba tupci
neprávom vynášajú do nebies!”

Ďalší list: “Od vodky vraj zomreli ste!”
Nuž - zomrel. Z hrobu vrátil som sa sem.
“Čo ti to nesie?” čítam v ďalšom liste.
“Máš, buržuj, vraj tri ruble za pieseň!”

l vznešenejšie listy množia sa tu:
“Choď za Temžu! Ta za Níl žiť sa ber!”
Vďaka vám, dobrí ľudia, vďaka za tú
námahu nočnú, vďaka za papier!

životy aspoň dva,
jedného priateľa,
hlavu, čo dačo vie,
a všetko najlepšie!

No za Temžu som položil už nohu,
pri Seine som sa váľal ako pes.
Negrobianim - len odpovedám v slohu
tých listov, čo som nedočítal dnes.

Každý ten kompliment, tá trefa skvelá -
je honorár! Nuž pohrdnúť ním? Nie!
Od vašich riadkov, milí pisatelia,
sa cesta vyrovnáva, koľaj schne!

Každému zvlášť vám asi neodpíšem,
seržanti, letci, inteligenti.
No po nociach už desať rokov píšem
vám piesne, moji korešpondenti!