Bol som zaživa driečny a hrdý,
neľakal som sa slov ani guliek,
rámec nebol som ochotný zniesť -
no keď zistili, že som už mŕtvy,
achilovky mi pribili k žule,
chromý, zhrbený mrzák som dnes.

Mäso kameňa nezhodím viacej,
z toho podstavca nepohnem sa ja,
noha v žule je na večný vek.
Rebrá - výsledok zváračskej práce -
iba neživý cement už spája
a len kŕče mi sťahujú driek.

Bol som pyšný, že chlap som jak hora -
hľa, tie kosti!
Len som netušil, že ma tak zmoria
vo večnosti,

len tak zo stávky, predsa ma strčia
do rámiku,
moju mohutnú postavu skrčia -
podľa zvyku!

Keď však zrazu som zomrel - v tej chvíli
pohotovo mi posmrtnú masku
rodní sňali, no skresanú dosť.
Kde im ideu do hlavy vbi/í,
že ma obrali o aziatskú
vyčnievajúcu čeľustnú kosť?

To som nečakal ani len vo sne,
že keď nastúpim posmrtnú dobu,
budem mŕtvola mŕtvol - a som!
Veď ten odliatok leskol sa hrozne!
A môj úsmev? Len otupnosť hrobu
sa už bezzubo škerila v ňom!

Palec nepchal som zaživa dravcom
do zlej tlamy,
ani mne - keď som unikol rámcom -
moji známi.

Naše hrozby sú po smrti klamné -
rakvár veru
cólštok v kúpeľni roztiahol na mne,
vzal mi mieru.

Nuž a po roku spravili slávu,
odhalili ten monument liaty
ako dôkaz, že prešiel ma hnev.
Za prítomnosti veľkého davu
chceli ukázať- akýže kliaty?
Z pások púšťali bodrý môj spev.

Z reproduktorov vytryskli zvuky,
v tichu velebnom robili diery,
zhora reflektor jagavosť lial.
Môj hlas, strhaný od veľkej múky,
vďaka technike modernej éry
milou fistulkou zrazu sa stal.

Tak som onemel v plachte - tam každý
vidí nás rád -
ale národu uši som dráždil
ako kastrát.

Rubáš strhli mi - drobný som dáky!
Kde sú kosti?
Vyhovujem vám akurát taký
vo večnosti?

Z týchto dúm som sa odrazu strhol -
mal som komtúrsku myšlienku strohú:
čo tak prejsť sa? Veď čo by som stál!
Dav sa do bočných uličiek vrhol,
keď som vytrhol so stonom nohu -
a hneď sypal sa na mňa dážď skál.

Holý, škaredý! Tak som sa skrútil,
že som, padajúc, vyliezol z kože,
tyčou železnou presne som bil!
Šťastný na zemi, kam som sa zrútil,
z reproduktorov rozbitých, bože,
že zas chripím, jak keby som žil!

Takto dokaličil som sa v zlosti -
ale von sú
moje výrazné čeľustné kosti
z toho bronzu!

Vsunúť pod kepeň chceli ma darmo -
nevsunuli.
Ja som pred ľuďmi odhodil jarmo
tej ich žuly!