Plán kutia som tejto zimy
dvojnásobne splnil až,
závod cestou do cudziny
odmenil ma na revanš.

Umyl som sa, jedným jalcom
na studeno zahnal hlad,
inštruktora počúval som,
akých vystríhať sa zrád.

Keďže oni majú inú
úroveň,
nech tam dáku volovinu
nepoviem.

Brožúru mi čítať kázal -
aby som
naše zvyky neprezrádzal
cudzincom.

Pripravil ma ako brata
na rozličnú možnú lesť
u ľudovodemokrata
v poľskom meste Budapešť:

- Štýl tam majú osobitý -
nepochopí ho hneď hosť.
Ale, braček, rozkáž si ty
prejaviť im zdvorilosť.

Začnú vodku núkať - a ty
skríkni: “Jaj!
Nie, ľudovodemokrati,
iba čaj!”

K darčekom tiež postoj múdry
zaujmi:
“Máme také haraburdy
už aj my!”

Vravel: - Komfort maj, no šetri
a nerob tam hlúposti.
Dobre si vždy oči pretri -
skôr než ťa kto uhostí.

V tej ich českej Budapešti
pomery sú odlišné.
Možno rieknu: “ Vypi, zjedz si!”
A možno, že ani nie.

V Maďarsku sa na trh chystám -
viem už kam.
Na nemecké Rumunky tam
zálusk mám.

Tie ľudovodemokratky -
tak je to! -
nič vraj za to nechcú od nás
Sovietov!

- No nákaza buržoázna
ešte stále šíri sa tam!
Radšej pletiek s nimi chráň sa -
lepšie ako kríža satan!

Tam špiónky, mocné v pleciach -
dvermi von a oknom dnu!
Tvrď, že pre nás v týchto veciach
platí stop - nech vypadnú!

No môže aj klamať taká
opica.
Hop! do kupé - a že je chlap,
robí sa.

Výbušninu pod korzet si
naloží...
Keď s niekým si, pohlavie si
prever vždy.

Vtedy som sa začal zdráhať -
ženiete ma k záhube.
To pod šaty mám ich siahať?
Veď mi dajú po hube!

Inštruktor len rukou mávol -
ostrieľaný, všetka česť
a ďalej mi opisoval
tú rumunskú Budapešť:

- Ak pochopiť sa ti čosi
podarí -
v Budapešti žijú rôzni
Bulhari!

Ak nadhodia tému dáku -
nemlčať.
Nedávať hneď po rypáku -
presviedčať.

Lenže presviedčať máš nechuť,
keď ich rečou nevravíš!
Kladivom tak môžem prekuť
niektorého nanajvýš.

Vari som ja agitátor?
Ja dedičný kováč som!
Kašlem na ich Ulanbátor,
nepôjdem k tým Slovákom!

Spím so ženou - dačo ničí
mi však sen!
Ja sa bez tých zahraničí
obídem!

“Dusia, nejdem! Už som
minul odvahu!
Neviem ich reč - aj mám
inú povahu.”

Dusia drichme ako dieťa,
natáčkami hrkotá.
Z polospánku odpovedá:
“Daj pokoj, ty mäkkota!

Čo nezavrieš, Kofa, oko?
Ja sa s tebou rozvediem!
Budíš ma už dvadsať rokov -
Dusia tam a Dusia sem.

Ešte včera vravel: Teš sa,
Dusia, teš!
Vraj mi obrus z Bangladéša
dovezieš!

Rupiu tam nažgrľ dáku,
nerečni,
aspoň mačku v starom vreci
dovleč mi!”

No zlý sen sa opakoval -
len som zaspal pri žene.
Štít aj šabľu som si koval,
aj drôtené brnenie.

Tam zvláštnosti majú rôzne,
tam zaživa zjedia ťa.
Maďarky som videl vo sne -
každá s puškou, bradatá.

Vo sne vidím z Bangladéša
akúsi
špiónku - to Dusia vešia
obrusy!

K Rumunom ma vôľa božia
zaviedla -
vravia, že sú od Povolžia,
odvedľa.

Väčšia je však ženská sila -
vyprevádza so spevom.
Košeľu mi vy hladila -
a vraj smelo ber sa von!

Dovidenia, rodné kovy -
aj ty rodnej vyhne plam!
Dovidenia, ústretový,
mnou ty prekročený plán!

Hrkli sme si - nech aortu
roztiahne.
Štikútal som až k aerportu
poriadne!

Nastupujem - čujem Dusiu.
Reve: “Jaj,
komu si nás tu zanechal,
Nikolaj!”