Nikolajovi Skomorochovovi a jeho padlému druhoví
Celú vojnu som túžil, ako najviac som mohol,
ísť už domov - no aj tak som sa s rozvahou bil.
On sa rýchlejšie pohol - možno málo sa zohol -
a dva roky bol na vojne ledva, len dva rôčky, ach, ledvaže žil!

Štyridsiata a tretia jar šla -
on odišiel s ňou.
Ja som padol jak dieťa -
iba do detských snov.

Čoraz starší som, slepší,
občas stúpa mi tlak...
On bol lepší, ej lepší,
bol lepší - šťastie ja som mal však.

Vari v tyle som ostal? Vari smrad po mne je tam?
Vari hlavu som vopchal doma pod ženský kroj?
Ale výčitku čítam v očiach žien, keď ich stretám:
Čože radšej ty neostal si tam? Možno späť by sa vrátil ten môj!

chápem výčitku túto,
chápem žalobný zrak,
veď i mne je to ľúto,
čo ich zranilo tak.

“Prepáčte mi, že žijem,”
moja odpoveď znie.
“Ja som náhodou prežil,
ja hej a ten váš nie.”

Keď už v lietadle horel - iba vykríkol desne.
“ Ty sa zachráň!” mi kázal v daždi striel jeho hlas.
Vedľa božieho raja my sme leteli tesne.
On tam vystúpil - a ja ďalej letel som, na zem som zosadol zas.

Rajský personál sucho
letca privítal tam,
pristál na holé brucho -
viac už nevzlietne k nám.

Viacej nespustí nôtu,
viacej neskríkne v sne.
A ja nažive som tu,
len ja - nuž a on nie.

Padlí, pred vami vlastne navždy vinný sa cítim,
bol by poctou dnes pre mňa každý posunok váš,
hoci pristál si šťastne, hoci kráčať smieš žitím -
cítiš pamäť a svedomie páliť, ak ho máš, ak ho máš, ak ho máš.

Ktosi dáva nám žetón,
ktosi meria nám čas,
kratší ako ten betón,
odkiaľ vzlietame zas.

Jeden v nebi sa stratil,
jeden zlámal si väz,
no a ja som sa vrátil,
v tom je celá tá vec.