Darmo napínam pamäť aj miechu,
svoje počatie darmo chcem zazrieť -
viem len, že som bol počatý v hriechu
a že predčasne prišiel som na svet.

A veď nemal som nenávisť v krvi -
deväť mesiacov len a nie liet
som si odsedel v lone. Trest prvý.
Veľkej dobroty veru tam niet.

Sláva vám, svätci-dedkovia,
že drichmali ste v pohodlí,
práve keď moji predkovia
sa urobiť ma rozhodli,

práve v tom čase románe í, čo
v legendách je o ňom reč,
keď s paletami trestanci sa
po transportoch vliekli preč.

Zatýkali ich aj v tú noc
a nejedného ešte skôr -
ej, veď ich žije ešte dosť,
je živý ten môj čestný zbor.

Hýb sa, myšlienka, kým mám chuť písať,
v riadku slovo a v hrdielci hlas!
Výnos s vročením osematridsať
dal mi slobodu po prvý raz.

Kto to zdržoval? Kto mi tak blížil?
Poznať podliaka - vypomstím sa ja!
Ale prišiel - som na svet, žil, vyžil -
v dome na Prvej Meštianskej, skraja.

V čas večere aj obeda
za každou stienkou pretenkou
tam so susedou suseda
sa nalievali pálenkou.

Aj cez prešitý kabátec
som dostal školu reumy,
tam zistil som i takú vec -
čo za kopejku dajú mi.

Tam skromne žil si celý blok
v tých dlhých bytoch chodbových -
na tridsaťosem izbietok
bol iba jeden záchodík.

Tam si zo sirén netĺkli hlavy,
matka tiež si k nim vlažný vzťah našla -
nuž i ja, borec trojročný, zdravý,
na tie poplachy vedel som kašľať.

Nie je hviezda vždy to, čo je z neba.
Národ požiare po bombách hasil.
Bol som poruke, ak bolo treba -
detské vedierko s pieskom som tasil.

Cez diery v streche ako nič
lúč slnka dnu sa dobýja -
zdravstvuj, Jevdokim Kirilyč
aj Mojsejevna Gisia.

Ona mu: “A čo synovia?” -
“Sú nezvestní - nič nezmôžeš.
Ech, Giska, veď sme rodina,
veď vy ste postihnutí tiež.

Vás postihlo zas bolestne
to poruštenie povinné -
tí moji padli nezvestné,
tí tvoji sedia nevinne.”

Vždy sa starali, vždy som mal dohľad,
aj keď prešiel čas plienok a bábik.
Len ma odmala volali “potrat”,
aj keď nebol som pod mieru chlapík.

Z ľudí mámil som, čoho sa boja.
Ženu zajatcov - tak prečo triasť sa?
Veď sa nejednej rodine z boja
braček alebo otec už vracia.

Hľa, teta Zina svetrík má
s drakmi a vzorkou farbistou.
To otec Vovku Popova
sa vrátil domov s korisťou.

Ukoristené Nemecko,
ukoristené Japonsko...
Prišlo k nám Eldorádecko,
pricestovalo Kufrónsko.

Z otca na hlavnej stanici
som hračku - náplecníku sňal
a po evakuácii
dav civilov tu zrazu stál.

Keď sa rozhliadli, do mieru vkĺzli,
aj sa spili, aj vyspali zdarné.
Ten, kto dočkal sa, prestal liať slzy,
prestal aj ten, kto vyčkával márne.

Viťkov otec už na metre robí -
z práce raziča vytvoril vedu.
Reku, stienkami končia sa chodby,
ale tunely na svetlo vedú.

No poučenia nevyšli -
Viťka a jeden kamoš s ním
z tej našej chodby odišli
a dali prednosť väzenským.

Ach, Viťka, toto nebola
už diskusia z detských hier -
tisneš ho k múru, odvolá.
Už za múrom je diskutér!

Otcovia majú pohľad svoj -
no ktože mladým poradí?
Upreli na životný boj
už svoje vlastné pohľady.

Škriepky do krvi - to bolo naše.
Tak sa v pivniciach bavili dietky.
Skočiť pod tank jak zápalné fľaše -
bola najkrajšia predstava všetkých.

Kde však guľke už nastavíš gamby?
Trap sa v učňovke, nevyjdi z cviku.
Nemáš rizika v mieri - len ak by
si si z pilníka vyrobil dýku.

Tá zabodne sa veru hneď
až po fajčiareň - po pľúca.
Len vykladaná rukoväť
ostane vonku lesknúť sa.

Hľa, mimo zákon sopliaci
už robia svoje kšeftíky.
Na stavbách Nemci - zajatci.
Vymieňaj krajce za dýky!

Na zálohy sa hrávali
ešte toť, plní nádejí.
Čas romantiky zbabrali -
a spod brán vyšli zlodeji.

Bola v šmeline numero jedna,
z ľudí nemala strach, ani z boha.
Milionárka! Smrť tvoja - biedna,
teta Marusia Peresvetová!

Každý sused mal vedľa nej pôst,
ona za stienkou jedla a pila,
keď už zjedla a vypila dosť,
padla pri dverách - dohonobila.

Vymákli to jej bohatstvo -
kto by sa tomu čudoval?
Len otca urazilo to -
toho, čo metro budoval.

Jeho hnev steny zbúrať mal,
ťal do sopľavých výrastkov.
Vraj - za toto som bojoval?
A mnoho iných prívlastkov.

Brať z kriku silu narkotík -
máš zásobáreň svetovú.
Pochoval jeho strašný krik
aj tetu Peresvetovú.

Boli pivnice, kde je však anál,
čo by slovíčko o nich vám riekol?
Tiekol tam, kam ho pustili, kanál,
a kam tiekol, tam nakoniec vtiekol.

Deti bývalých majorov s hviezdou
zhltla Sibír jak ľadové more,
lebo z chodieb, kde prešlo nám detstvo,
viedli cesty skôr dole než hore.