Z hlúpeho sna sa preberám
tak ako zbitý.
Nepekný v tom sne vyzerám
aj neurčitý.

V tom sne som klamal, nadbiehal
aj zrádzal zdarné.
Nemám to v sebe! Spoliehal
som sa - no márne.

... Zvieral som päste, nepriateľ,
hej, poď sa pobiť!
No s mäkkou dlaňou čo už chcel
by človek robiť?

Matnel sen - vždy však vytvoril
sa v mysli opäť,
len čo som viečka zatvoril -
mal vo mne obeť.

Drobčil som ako taký zmok
na rovnej klade -
ani raz nezmenil som krok
na ceste k zrade.

Mocným som lízal, pred zlobou
som krivil chrbát,
zhnusený vlastnou podobou -
no sen chcel trvať.

Veď je to hlúposť- čujem vzdych.
Zo mňa sa vydral!
Sen si však v mojich mozgových
bunkách byt vybral.

Začul som tesne po tom sne,
že hlas môj stene,
rozlepiac viečka bolestne,
no uľahčené.

Sen pričapil sa na plafón
a odtiaľ visel.
Otázka, splodená tým snom,
mi ryla myseľ.

Studenú vodu sem! Sen vie
byť ozaj živý.
Čo bolo na ňom pravdivé -
a v čom bol lživý?

Bol to len sen? Zaň nemohol
nik do mňa rýpať.
No ak aj predpoveďou bol -
už horší prípad.

Z myšlienok dňa sa rodí sen?
To neuverím.
No len čo si naň spomeniem -
sa zošúverím.

Keď povedia raz: “O svinstve
vedel, aj radil...”
bude mi hnusne ako v sne,
v ktorom som zradil.

Keď horí - a niet páru nôh,
čo by tam skočil,
budem sa hanbiť, veď už v snoch
svoj strach som zočil.

Povedia: “Usiluj sa len
pieť jednohlasne!..”
Pochopím: to bol ten môj sen!
Budem žiť šťastne.