Z hlúpeho sna sa preberám tak ako zbitý. Nepekný v tom sne vyzerám aj neurčitý. V tom sne som klamal, nadbiehal aj zrádzal zdarné. Nemám to v sebe! Spoliehal som sa - no márne. ... Zvieral som päste, nepriateľ, hej, poď sa pobiť! No s mäkkou dlaňou čo už chcel by človek robiť? Matnel sen - vždy však vytvoril sa v mysli opäť, len čo som viečka zatvoril - mal vo mne obeť. Drobčil som ako taký zmok na rovnej klade - ani raz nezmenil som krok na ceste k zrade. Mocným som lízal, pred zlobou som krivil chrbát, zhnusený vlastnou podobou - no sen chcel trvať. Veď je to hlúposť- čujem vzdych. Zo mňa sa vydral! Sen si však v mojich mozgových bunkách byt vybral. Začul som tesne po tom sne, že hlas môj stene, rozlepiac viečka bolestne, no uľahčené. Sen pričapil sa na plafón a odtiaľ visel. Otázka, splodená tým snom, mi ryla myseľ. Studenú vodu sem! Sen vie byť ozaj živý. Čo bolo na ňom pravdivé - a v čom bol lživý? Bol to len sen? Zaň nemohol nik do mňa rýpať. No ak aj predpoveďou bol - už horší prípad. Z myšlienok dňa sa rodí sen? To neuverím. No len čo si naň spomeniem - sa zošúverím. Keď povedia raz: “O svinstve vedel, aj radil...” bude mi hnusne ako v sne, v ktorom som zradil. Keď horí - a niet páru nôh, čo by tam skočil, budem sa hanbiť, veď už v snoch svoj strach som zočil. Povedia: “Usiluj sa len pieť jednohlasne!..” Pochopím: to bol ten môj sen! Budem žiť šťastne.
© Ľubomír Feldek. Preklad, 1990