Nohám niesť ma chýba vloha,
zem tancuje bez hudby.
Tretí mesiac - voľná noha,
vyliaty naverímboha
z veľrybárskej paluby.

Tak je to, keď človek nie je
ani straník, ani žid.
Tam, kde radiátor hreje -
na schodiskách je môj byt.

Je to krása - žiť a hriať sa.
Ja nemyslím na špagát!
Občas je aj kucapaca,
keď sa priateľ z plavby vracia
a ruble chce rozflákať.

Hriech žgrlošiť! Za máličko
stojí rubeľ - za papier.
Má štyridsať pruhov tričko
aj duša - a sedem dier.

Boh mi síce nedal daču,
no vzal si ma do lona.
Poprial sluchu môjmu plaču,
odkázal: “Choď na tú Vaču,
pokým trvá sezóna!”

Neznámy chlap, vidiac, na čom
som, mi jasno spravil v tom:
aj on na Vaču šiel s plačom
a vrátil sa so smiechom.

Vača, to je plytká rieka
na Sibíri - pravý div.
Posteľ dáva, zaoblieka,
aj zlato má pre človeka -
pre udatný kolektív.

Nuž zverbovať tiež som sa dal.
Zamakám si tam - a het!
Do lietadla rád som sadal -
so smiechom sa vrátim späť!

Ľud vie - väčších zásob zlata
nieto v žiadnej z našich riek!
Nech sa tak či onak ráta,
zarobil som si tam skrátka
stosedemnásť jednotiek.

Zrátali to, odrátali
za stravu a bývanie,
no hlavná vec, že mi dali
štyri tácky do dlane.

Pich do vrecka! Nech sa naje,
veď už mrelo od hladu.
Odjachal som v teplé kraje,
kde krčiem i pečiva je -
zabudnúť tú brigádu.

Už vo vlaku - ostré dačo
na toho, čo dal mi tip!
Veď na Vaču šiel som s plačom,
a z tej Vače samý vtip.

Sprievodca, čo tušil kilá,
div si na nos nedupe,
aj v jedálnom každá sila...
A voľakde pristúpila
jedna žena do kupé.

Možno pekná v čase mladšom -
no mne bola akurát.
Veď na Vaču šiel som s plačom
a z tej Vače - samý žart.

Keď zvetrila ruble Váľa,
nebolo už treba slov.
Tralalala, neváhala,
stovka za stovkou sa hnala -
oplieskal som všetky s ňou.

Urobil som chybu v dačom?
Nechajme to napotom.
Veď na Vaču šiel som s plačom -
a z tej Vače s rehotom.

Šesťkrát deň sa s nocou strieda,
hľa - sme kúsok od mora!
Mal som - nemám, zas je bieda,
sprievodca už vodku nedá,
zase má nos dohora.

V Soči som bol bez prostriedkov,
odoslal som telegram:
“Preflámoval som už všetko,
pošlite mi - odmakám.”

Ach, kdeže si, moje zlato?
Už po tebe ani chýr.
Znova patrím medzi chlapov,
čo musia ísť za bohatou
riečkou Vačou na Sibír.

Už len voniam ostré dačo,
skončila sa spotreba.
Cestujem na Vaču s plačom -
smejem sa sám zo seba.