Môj čierny človek v sivom chodiť zvykol.
Bol správcom domu, ministrom aj dôstojníkom.
Zlostný klaun - masiek vymenil nie málo.
Bil bez príčiny - dych ti vyrážalo.

Nuž aký div, že kričať chcem - a vyjem,
keď s úsmevom mi krídla lámali?
“Ach, vďaka,” šepkal som, “že aspoň žijem!”
A onemel som, zbitý, zúfalý.

l povier som sa pýtal - čože je to?
A veril som - to prejde, vydrž, šrac!
Ba prebíjal som sa aj do ich kabinetov
a zariekal som sa tam: “Nikdy viac!”

Brýzgali na mňa - tak sa kameň drúzga:
“Jak k Jeniseju k Seine chodí si!
Načase bolo vyhnať ho už z Ruska -
len šéfstvo nechce ruky špiniť si.”

A klebetili o plate i chate:
“Noc čo noc kšeft... Má plnú truhlicu...”
Dám vám to všetko - berte si aj gate,
aj trojizbovú moju väznicu!

Aj dobré rady dávali mi radi
s tým blahosklonným potľapkávaním
básnici známi - moji kamaráti:
“Daj preč to kričím-trčím! Oprav rým!”

Tak žilka trpezlivosti mi praskla
a ja som si so smrťou potykal,
veď dávno sa o moju priazeň triasla -
zle sa jej len môj chripot dotýkal.

Nevyhýbam sa poslednému súdu.
Keď pozvú - ukojím ich zvedavosť.
Svoj život odmeral som na sekundu.
Keď iné nič - tak vliekol som svoj voz.

Ale viem, čo je lživé a čo sväté,
vždy som to vedel, bože, to mi ver!
Ja som mal, chlapci, jednu cestu v svete,
ja, našťastie, som nemal na výber.