Kým sa dočkáš, to trvá - no lúčenie, to má už pohyb!
Šťastnú cestu mi popriali druhovia: „Vydrž to tam!“
Štyri krajiny prestreli cesty priam pod moje nohy,
štyri hranice vztýčili závory - k oblohe priam!

Lesklá cesta sa zbiehala - bodákom stala sa v diali,
len tak svišťali kolesá po tieňoch pokorných briez!
A to predné sklo akoby pokreslil Salvator Dali!
Toľko komárov pred nosom rovno mi hynulo dnes!

Koľko odvážnych ťahov - kým bizarný účinok nastal!
Koľko rozbitých komárích mozgov a prasknutých pľúc!
Práve vybuchol jeden, čo pred chvíľou ľudskú krv chľastal,
a dal na toto majstrovské dielo svoj červený punc.

Guče myšlienok, čo sa nám lenivo váľajú v lebkách,
ako cez priestrel valia sa zrazu - von ženie ich ďas!
Dáky pradávny čas autu na okno prosebne klepká -
nuž som vpustil ten s krvavou omáčkou zmiešaný čas.

A hneď do mojej kabíny hľadí zrak z gázovej kukly.
Čujem otázku: „Kamže, kam? Na Západ? Hneď sa ber späť!“
Prv než odpoviem - po karosérii škriabli mi guľky.
„Von a k zemi! Je nálet! No prešli sme - tuším sú het!“

Prvý nálet sa ešte dal vydržať. Ten, čo to dostal,
ležal pod hŕbou novín. A z priekop sa vyhrnul roj
číchsi živých a nesmierne zvedavých prízračných postáv.
Prešlo zo tridsať rokov - a chceli si pozrieť môj stroj.

Zmizla cesta, môj jediný kompas - nuž bez nej si zvykám.
Smreky ostali - aj tie však zrezané ostriami mín.
Chladič obtekal nehmotný prúd, čo sa nenáhlil nikam.
Ani o mikrón za deň a noc autom nepohol plyn.

Za tým volantom vari tak hlboko zaspať som vedel?
Mám sa za ucho ťahať, či do očí fŕkať si sprej?
Čatár pechoty vedľa mňa v kabíne odrazu sedel.
Vraví: „Vojnová korisť? Nuž, je ti v tej potvore hej!“

Ťahám fašírku s reďkovkou - zajedz si z desiaty mojej!
Čatár žasne len: „Kde si to vzal, veď je vojnový čas!
V Minsku jedol som posledný raz - a už osem dní to je.
Vďaka! Pokračuj v ceste - a možno sa zídeme zas!“

A svoj zriedený oddiel už viedol zas na východ dakde -
a zas cez pancier vošiel mi do auta mierový máj.
Ženský pohľad ten máj mal a na mňa ním od boku hľadel,
vravel: „Ustal si! Vezmem to ja - a ty oddych si daj!“

Zase všetko je v poriadku - k hranici ideme dvaja.
Tridsať rokov je vzdialený od nás ten krvavý čas.
Sklo už umyli stierače - v pamäti už len sa taja
znaky, ktoré sa zjavili, s úmyslom vystríhať nás.

Okrem niekoľkých jám tu už vojnu nič nepripomína -
len dva bodáky - cítiš priam na koži mrazivý tlak,
keď sa z mladiny vztýčili! Na sklo zas lepí sa špina.
Mierumilovne mierili voľakde dohora však.

Mme, čo paľbu som nezažil - na rovnej ceste sa zdalo,
že i ja svoj boj dobojovať som mal voľakde toť!
Z cesty odrazu bodáku podobné čosi sa stalo -
zdirapy hákových krížov tam v diaľke mu špinili hrot.