Som v svetle všetkým očiam napospas -
ceremónia, známa mi až veľmi! -
k ikone mikrofónu kráčam zas...
Nie, nie! Dnes idem rovno - ako k strieľni.

Mikrofón nie je priateľ mojich tém -
a môj hlas, ten už tobôž sa mu hnusí.
Je presvedčený, že ak zaklamem,
on tú lož kruto zosilňovať musí.

Pod rebrá ma kolú lúče z rampy,
oslepujú reflektory lampy
pália rovno do očí a líc,
ach - ten hicl... Ten hicl... Ten hic!

Dnes nerisknem si zmeniť tóninu,
aj keď mi v krku osobitne chripí.
Čo napredstieram? Viem, že ani mu
nezíde na um skrývať moje chyby.

Má bezchybný cit pre falošný tón,
ostrý jak čepeľ - a potom mu ďakuj!
Že nemám formu - na to kašle on;
buď správne tóny vypľuj - buď sa pakuj!

Pod rebrá ma kolú lúče z rampy
oslepujú reflektory lampy
pália rovno do očí a líc,
ach - ten hicl... Ten hicl... Ten hic!

Má pružnú šiju tento mikrofón
a svojou haďou hlavou kruto krúti,
a len čo zmĺknem - uštipne ma on.
Vraj - spievaj čo i do mdloby a smrti.

Nekľučkuj, nemrv sa - a spusti hneď!
Vidím, čo v papuli má - zrak mám dobrý.
Má jazyk-žihadlo, v tom žihadle je jed!
Nie spevákom - som zaklínačom kobry!

Pod rebrá ma kolú lúče z rampy,
oslepujú reflektory, lampy,
pália rovno do očí a líc,
ach - ten hicl... Ten hicl... Ten hic!

Ten nenásytný zobák pažravo
mi vytrháva rovno z hrdla zvuky.
Do čela chce mi pustiť olovo
a gitara - tá spútava mi ruky.

A zas! Tu konca človek nevyčká.
Čo je on vlastne? Ktože odpovie ti?
Pri mojej tvári svätá lampička?
Veď nie som svätý - a on nezasvieti!

Pod rebrá ma kolú lúče z rampy
oslepujú reflektory lampy
pália rovno do očí a líc,
ach - ten hicl... Ten hicl... Ten hic!

Mám prosté nápevy - priam stupnice.
No len čo uhnem od priameho tónu,
hneď bolestne ma fliaska cez líce
nehybná tôňa toho mikrofónu.

Som v svetle všetkým očiam napospas -
ceremónia, známa mi až veľmi! -
k ikone mikrofónu kráčam zas...
Nie, nie! Dnes idem rovno - ako k strieľni.

Pod rebrá ma kolú lúče z rampy
oslepujú reflektory lampy
pália rovno do očí a líc,
ach - ten hicl... Ten hicl... Ten hic!