V reštaurácii včera večer pár
smiešnych i vážnych slov mi šepol ktosi -
vraj vodka skysla, páchne kaviár
a raketový vedec že ma prosí.

Neraz som už pil s niekým napoly,
nestaral som sa, kde tú fľašku vzali,
s úsmevom som si sadal za stoly,
neokúňal sa, keď ma požiadali.

V spupnosti predčí Napoleona -
takýchto tatkov každý komik hráva.
A bol to krajčír len, šéf salóna,
nijaká tajná raketová hlava...

Gitara práve visela mi z pliec
a hrdý som bol, že i ja som v móde.
O vedu veľký záujem je dnes,
aj po hudbe však hlad je v ľudskom rode.

Tresol som pohár na ex vypitý
a čo sa patrí robiť, hneď som vedel.
Zabrnkal som tri svoje akordy
a spieval som a chľastal z lásky k vede.

Hútal som pritom: hľa - je kaviár.
Akože - keď vraj lososy z riek zmizli.
A raketový vedec krčí tvár
a v parsekoch a miliónoch myslí...

Objímal šéfko žienku s perlami
a tváril sa, že do piesní sa vžíva,
dumajúc už, čo zajtra vykrámi
kolegom o mne nad pohárom piva.

Doma mi potom bratstvo núkal on -
v aktovke magnetofón tajne zapol.
Jy v móde si - a ja mám módny dom!“
Súhlasil som s ním, aj som si s ním tľapol.

A roztrhol som strunu zámerne,
rezervnú vo vrecku som nechal skrytú.
„Maj sa... Veď prídem zas. Rád... nesmierne.
Keď bude Marťan... sem do tvojho bytu.“

Pomedzi deti, čo sa šmýkali,
jak starec šiel som domov, nohy - centy.
Svitalo, náhlili sa do školy
po svoje jednotky už eminenti.

No čože, sám som si to vyvolil, ja vôl.
Jednotky najlepším len - to je správne.
Netreba sadať si za každý stôl
a reagovať, len čo niekto mávne.