Sám som si vinný - darmo plač
ma premoká.
Pohltila ma cudzia
koľaj hlboká.

Sám volil som si, ktorá
cesta dobrá je -
a teraz nie a nie von
z cudzej koľaje.

Ach, strmé, klzké okraje -
uprostred nich tá koľaj je.

Hromžím na tých, čo ju spravili -
z rovnováhy ma to vychýli!
Ako zlý žiak mordujem sa s ňou:
koľaj, o koľaji, s koľajou...

A nechce sa mi veriť -
je to morálne? -
že podmienky v tej koľaji
sú normálne.

Nik neudiera ani
nevydiera - nuž
ak dopredu chceš ísť, tak choď
a neplač už.

I pitia dosť, i jedla je
uprostred vľúdnej koľaje.

A rýchlo sám seba presviedčam -
veď nie si v tej koľaji len sám!
Drž sa iných - sám ich nezmiatni
a dôjdeš tam, kam tí ostatní.

Hľa, ktosi skríkol ako blázon:
„Pusti ma!“
A hlúpo škriepiť s koľajou
sa začína.

Palivo duše páli - nové
nezíska -
a znivočil si ventily
a ložiská.

No rozryl iba okraje -
a koľaj teraz širšia je.

Zrazu mizne, čudák, bez stopy,
odtiahli ho na dno priekopy,
nech tým vzadu nezavadzia - veď
túžia cudzou koľajou ísť vpred.

I mne sa štartér zasekol - hľa,
nešťastie.
Nie jazda - už len hniezdenie sa
na mieste.

Vystúpiť, potlačiť tu treba -
nemám chuť.
Veď hádam voľakto ma príde
vytiahnuť.

Nik nepomôže z koľaje -
veď táto koľaj cudzia je.

Kašlať na ňu, vypľuť hrdzu, íl -
to najlepšie by som urobil.
Veď tým, že som si ju prehĺbil,
nádej som tým vzadu prizabil.

Chladný pot zamrazil ma v každej
kostičke,
prešiel som kúštik napred -
vďaka doštičke.

Hľa - jarný potok predsa
rozryl okraje!
Zachránený som! Tam je výjazd
z koľaje!

Každá z gúm blato odpľuje
ta do tej cudzej koľaje.

Čo ja - aj vy vzadu urobte.
To znamená - za mnou nechoďte!
Táto koľaj iba moja je.
Nájdite si vlastné koľaje!