Taký vodca, čo má šiju krátku - v každom čase pevná istina. Len nech sa mu hruď hneď pri podbradku a pri tyle chrbát začína. Keď máš krátku, nenápadnú šiju, ľahšie povieš hlave: pevne seď! Nik tak ľahko neodreže ti ju - ani laso na čo hodiť niet. Ale ľudia naťahujú šije, na končekoch palcov stojac až, lebo vtedy výhľad najlepší je, keď sa ponad iných pozeráš. Dovidel si! Už si zistil, čo sú to za svetlá v diaľke, slabučké. Lenže teraz labilnú máš pózu, tvoj holý krk volá po slučke. Ktorýkoľvek lotor horné stavce porátať ti príde ozlomkrk. Radšej tam, kde žijú ľudské savce, druhý raz si neodhaľuj krk! Ale ľudia naťahujú šije, na končekoch palcov stojac až, lebo vtedy výhľad najlepší je, keď sa ponad iných pozeráš. Nad studňou si skúšaš predklon hlavy? Na jatky sa pripravuješ sám! Mimochodom - každý vodca pravý lipne k zemi, verí chodidlám. V Ázii má tradíciu pasca - no pozor si dá aj poloboh, či zozadu niekto nechystá sa jedným úderom ho zraziť z nôh. Ale ľudia naťahujú šije, na končekoch palcov stojac až, lebo vtedy výhľad najlepší je, keď sa ponad iných pozeráš. Len popusti trošku nervom povraz, len sa sústreď na vetranie bŕk - a hneď niekto urobí ti podraz, päť prstov ti pevne stisne krk. Pravda - je tu možnosť neriskovať. Nedať šancu tomu stisnutiu. Ale či je pekné hlavu schovať, mať ju medzi plecia vtiahnutú? Ale ľudia naťahujú šije, na končekoch palcov stojac až, lebo vtedy výhľad najlepší je, keď sa ponad iných pozeráš. Túto pravdu, známu na Východe, starý aksakal mi prezradil. Aj v rozprávkach krutosť je tam v móde. Hm! - A šiju som si pohladil.
© Ľubomír Feldek. Preklad, 1990