Anatolijovi Garaguľovi
Bol orkán - laná kožu z rúk šli zdrieť
a vietor spieval svoju pieseň hrubú,
kotvová reťaz škrípala jak čert
a vtom sa ozval hlas: „Muž cez palubu!“

A za tým hneď: „Hej, plnou parou naspäť!
Záchranný čln na vodu!
Sukin syn, vrátiš sa na svet,
preberieš sa k životu!“

Banoval som, že nie som námorník -
na súši inak so mnou bude asi!
Zachraňovať ma nevrhne sa nik,
záchranným člnom poplach nevyhlási.

A povedia: „Hej, plnou parou napred!
Včas treba byť v prístave.
Sukin syn - nevie sa zaprieť!
Poradí si, ako vie.“

Bezo mňa pláva moja loď - môj sen.
Akísi lepší ľudia na nej budú!
Napredovači napred hľadia len
a nevšimnú si muža cez palubu.

A veď aj lode vedie napred trasa,
prístav svieti cez vodu -
no vypadnúť ľahko dá sa
cez palubu za chodu

Na more chcem ísť! A nech zúri tam
aj orkán - deväť ballov v novej mene!
Záchranný čln mi spustí kapitán,
tam pevnú pôdu nájdem zaručene.

Tam zachytia ma za súkno či vlnu -
oblečený padáš, tvoje plus.
Keď sa dotknem toho člnu -
ucítim svoj živý pulz.

 
 
 
 

 
 
 
 

Som na palube - starý kurz a smer.
Muž ruku, srdce, cigaretu podá.
Mám istotu - ak dôjde na malér,
záchranný pás mi námorníci hodia.

Občas majú morskú nemoc hlúpu,
v búrkach voľno nemajú -
no mužovi cez palubu
utopiť sa nedajú!