V ten deň kapitán pre celé mužstvo bol „ty“
kormidelník a plavčík - jak bratia.
Fáče strhli si, chrbty vystreli tí
chmúrni muži - a v lanoví šantia!

Dvere z pántov sú von -
všetky víchor ich vzal
k brehom, podobným snom,
prikryť nahotu skál

zasľúbených, vytúžených, snových,
Magalhäesových aj Kolumbových.

Len ja v pasci som bol,
sem ma doviedli - hľa!
Pre mňa nieto viac mól -
len tá plytčina mdlá.

Každý škuner má cieľ -
a ja kdeže ho mám?
Darmo hromžím - veď šiel
som k tej plytčine sám.

Moji bratia sa pohli, šla flotila v diaľ -
zopár citlivkám vrzlo to v nozdrách.
Veľký konvoj sa bezo mňa na cestu dal -
mne len plachtami poslali pozdrav.

Všetci počasiu kliali
a náhode zlej -
mňa jej napospas dali
a vybŕdli z nej.

Dve salvy mi doniesla pláň slaná -
od Kolumba a od Magalhäesa.

Pijem penu - no vlna
ma márne chce nájsť.
Som len škrupina, plná
tých hnijúcich rias.

Bol som parádny vtedy,
keď brázdil som pláň -
teraz rany a vredy
len na tele mám.

Diera pod rebrom - po guli delovej znak,
a či tyran ma zohavil azda?
Pirát akýsi vrazil mi do boku hák -
bok mi prerazil, ostala jazva?

Bruchom niekde som oral?
Len boh vie, že nie.
To ma rozpáral koral
tu na plytkom dne.

Hnijem, dusím sa - to názorný je
príklad, že i presolené zhnije.

Vetry pijú mi krv,
ženú cez diery sliz.
Tam, kde bývalo prv
mužstvo - prebýva hmyz.

Letia výsmešné šumy
sem zo všetkých strán -
klince zatĺkajú mi
až do duše priam.

Víchor všetko tu prevracia dohora dnom -
to sú spôsoby nezvaných hostí.
V podpalubí sa radšej mal nadrúľaf on
a z tej plytčiny strhnúť ma v zlosti.

Víchor, vkladal som v teba
tú poslednú z vier,
no už pokoj mi treba,
som uštvaná zver.

Hľa, môj stožiar - ako kýpef slabý,
plachty - ako prsia starej baby.

A vtom osud sa schýli
a nechá ma žiť.
Živú vodičku príliv
zas dáva mi piť.

Morský víchor, môj známy,
mi posiela hvizd -
plachty nafúknu sa mi
a môžem zas ísť.

Svoju flotilu na mori dohoním zas -
aj keď s námahou spozná ma iba.
Starú posádku prijať chcem - skúšam ju nájsť!
Veď sa nehnevám - stane sa chyba.

Pre mňa tuším však miesta
v tej flotile niet.
Niekto šantí - éUrestá?
Chcem odpoveď hneď!

Veď som mal iba smolu!
Váš brat som - nie hosť!
Nie je - pre všetkých spolu -
tej vody tu dosť?

Sem už zašlo to až?
Vari nie som už náš?
Ak ma väznila súš -
plaviť nesmiem sa už?

Lode! Bratia! Chcem vojsť!
No tak! Vari som hosť?
Veď tej vody je dosť,
aj tej zeme je dosť,

zasľúbenej, vytúženej, snovej,
Magalhäesovej aj Kolumbovej!