Čo to za dom je -
v tíšine a tme?
Sedem bujarých
vetrov doňho tne.

Hľadí oknami
na dno priepasti,
iba vrátami
hľadí do cesty.

Och, ja ustal som, ustal - už vypriahnuť len!
Je tu voľakto živý? Nech víta môj vstup!
Nikde dušičky živej - len v pitvore tieň.
Z nebies nižšie a nižšie len spúšťa sa sup.

V dome čudný pach -
ako v putikách,
každý človek tu
hľadí ako vrah.

Hosť si nezvaný -
mlčia zúrivo,
v kúte ikony -
visia nakrivo.

Predsa začal sa rozhovor - čudesný styk.
Ktosi gitaru týral a stonal: Jo zlož!“
Mladý hlupák a zlodej a epileptik
spopod obrusu tajne mi ukázal nôž.

„Kto mi odpovie,
čí je toto dom?
Prečo tma v ňom je?
Mor to plienil v ňom?

Vzduchu ani hlt,
zhasol večný svit.
Vari sa náš ľud
odučil aj žiť?“

Dvere dokorán máte - no pod zámkou cit.
Gazda džbánom by vítať ma mal - niet ho však.
Vravia: „Dlho tam na cestách musel si byť!
Už si zabudol - veď my vždy žili sme tak!

Žili o tráve
a o šťaveli!
Duše skysli nám,
oprýšťaveli.

Pálenkou sme
sa utešovali,
pustošili sme,
bili, vešali.“

„Kone uštval som - vlkom som utiekol aj,
kvôli kraju, kde od večných svetiel je svit!
Ten kraj hľadám, nuž - ukážteže mi ten kraj!
Ten dom s podlahou rovnou, ten spev a ten cit!“

„U nás o takom
dávno nie je čuť -
dlho na tmu už
navyká si ľud.

V zlosti, šepote
žijeme tu my
pod ikonami
začmudenými.“

Z ikon nakrivo, zo smradu dostal som strach,
a tak na útek dal som sa, zahodiac bič.
Preč ma odneste, kone, preč odveď ma, zrak!
K ľuďom, v ktorých je voľačo živé - nie nič!

...Koľko zdravých síl -
a z nich ani byľ,
svet ma nadhodil -
no neodhodil.

Možno spieval som
o vás celkom zle,
biely obrúsok,
čierne okále?!