Opýtal som sa ťa: „Načo na tie hory liezť?“
(Ty si nemohla žiť bez dobytých kót.)
„Veď aj v lietadle sa pekne nad Elbrus dá vzniesť...“
Zasmiala si sa - a povedala: „Poď.“

Od tých čias si sa mi zdala blízka, preláskavá,
alpinistka moja, ej, skalolezkyňa!
Ťahala si ma von z dier, keď vziať ma chcela skala,
alpinistka moja, ej, skalolezkyňa!

Za chybný krok - na znak, že sa v horách poslúcha -
keď už večeru som chválil dojatý -
dostal som dve celkom stručné, vecné zauchá.
Nenahneval som sa - a privrával sa ti:

Och, aká si sa mi stala blízka, preláskavá,
alpinistka moja, ej, skalolezkyňa!
Vždy keď si ma von ťahala z tých dier sprava, zľava,
nadávala si mi, ej, skalolezkyňa!

A potom pri každom našom výstupe som chcel
vedieť, prečo viac mi nedôveruješ.
Alpinistka moja pružná, ty si mala cieľ
zabezpečiť lanom seba - a mňa tiež!

Och, aká si sa mi stala blízka, preláskavá,
alpinistka moja, ej, skalolezkyňa!
Aj z priepastí vytiahla si ma vždy, mocná, zdravá,
pucovala si ma, ej, skalolezkyňa!

Raz za tebou som sa vliekol, už z posledných síl,
na dosah si bola - ešte kúsok liezť
a bol by som „Stačí, milá!“ šťastne vyhlásil...
A zase som sa zrútil - len som stihol riecť:

Och, aká si sa mi stala blízka, preláskavá,
alpinistka moja, skaloprelezkavá!
Nič viac - ako toto lano - ľudí nespája,
obaja sme na ňom, ty a ja.