Po ľadovci kráčaš - k okraju,
neodtŕhaš pohľad od vrcholu.
Hory spia a mraky vdychujú -
a lavíny vydychujú dolu!

A vidia ťa - neschováš sa im.
Sťaby chceli zostať s tebou v mieri -
varujú ťa stále. Padaním
kameňov či dierou, čo sa škerí.

Vedia svoje. Neraz nešťastie
videli už. Smrť, čo mračná dvíha!
Človek, až keď zmúdrie, vyrastie -
rozozná, kde lavína naň číha.

Ak si prosil o pomoc - z tých skál
ozvenu vzal vietor, čo sa prihnal,
a po priepastiach ju roznášal
ako súrny rádiový signál.

A keď boj o priesmyk zazúril,
unikol si zraku nepriateľa:
každý útes ťa tu hruďou kryl,
skaly nastavili vlastné telá.

Lož, že múdry do hôr nejde! Hľa -
ty si šiel a nedal na klebety.
Mäkla žula, ľad sa topil, hmla
páperie ti stlala popod päty...

K večným ľadom navždy hodláš ísť?
Ako nad príbuzným, keď je chorý,
v svete najpevnejší obelisk
nad tebou sa skloní - tieto hory.