V tom priesmyku, nad ktorým týčia sa strminy vzdorné - ej, vzdorné,
v tej tíši, kde predúvať vetriskám nebráni nik,
bol príbytok veselej ozveny - príbytok ozveny hôrnej,
čo odpovedala, keď ozval sa krik - ľudský krik.

Keď samota doľahne, do hrdla ticho sa tisne - ej, ticho,
len v priesmyku nečujne zúfa si stisnutý zvuk,
tá ozvena vezme tvoj výkrik - ej, vezme - a vynásobí ho!
A zosilnený ho hneď zanesie do správnych rúk.

No prišli raz neľudia - akísi opilci diví - ej, diví,
a museli utajiť rev, čo ich jazykom bol!
Nuž zbavili zvuku ten priesmyk, čo predtým bol živý - ej, živý,
a zviazali ozvenu - do úst jej vrazili kôl.

A bili ju - akoby plnili normu - ej, krvavú normu!
No z dobitej ozveny nevyšiel hlas, čo by lkal.
Keď nad ránom odbachli stíchnutú ozvenu - ozvenu hôrnu,
len kamenné slzy sa vyliali z ranených skál...