Chvalabohu, že v reve sa strácali zvuky -
a z tých druhých si nevšimol nikto môj stud...
V dverách lietadla na chvíľu zaprel som ruky,
ostať, neskočiť nútil ma pud.

Tu mi inštruktor poriadny kopanec dal -
tak mi pomohol prekonať strach.
Ani „Odvahu, synku!“ mi nepovedal -
len mi nadával, horšie než vrah.

Vtom prerušili krik môj
režúce vzdušné sily
a chladnou, ostrou britvou
mi líca popálili.

A hlas až kamsi k ľadvine,
keď vdýchol som, mi vbili
tie bezstarostné, nevinné,
veselé vzdušné sily.

A už hračkou som v šikovných ručiskách vzduchu!
Ako hádžu si ma - to by neveril nik.
A ja ochotne žartujem s úzkosťou v bruchu,
žeriem každý ten bláznivý trik.

Či má nejaký zmysel ten divoký pád,
asi pochopím neskôr - nie hneď,
keď sa proti mne rúti raz obzor, raz rad
bielych mračien - a znova ich niet.

No prerušujúc krik môj,
stúpajú vzdušné sily
s chladnou a ostrou britvou,
aby ma oholili.

A krv až kamsi k ľadvine
mi protismerne vbili
neviditeľne účinné
veselé vzdušné sily.

Ale pod sebou tušil som pôdu - nie mäkkú.
Krúžkom mykol som - nado mnou vybuchol kvet.
Ten môj voľný pád trval len osemnásť sekúnd -
tak sa skončil môj bezhlavý let.

Zrazu stal som sa jednou z tých dvojhrbých tiav -
sťaby po nebi hnal ich sám čert.
Oneskorené otvorenie je ten jav,
čo som zvládol - nuž hľadám už terč.

A prerušujúc krik môj,
stúpali vzdušné sily -
chladnou a ostrou britvou
ma holili v tej chvíli.

Samy, až k mojej ľadvine,
keď vdýchol som, sa vbili
tie bezcitné a podivné
a večné vzdušné sily.

 
 
 
 

 
 
 
 

 
 
 
 

 
 
 
 

Čo sa vyrovná zoskoku zo stratosféry?
„Hybaj!“ začuješ - do prázdna vyskočíš rád.
Tieňu chiméry človek v tých sekundách verí -
všetko dal by si za voľný pád.

Letím cez mraky - podivný bezkrídly vták.
Ach, ty vzdušná a vatová tma!
Ani voľný pád nie je však voľný až tak!
Aj tá prázdnota hranice má!

A prerušujúc krik môj,
stúpajú vzdušné sily,
chladnou a ostrou britvou
ma práve oholili.

Mám padák, musím povinne
bdieť - ak mi život milý.
A kontrolovať pri čine
tie skvelé vzdušné sily.

Vietor oplzlo šepká mi: „Neskôr si spomeň,
že máš potiahnuť za krúžok - to bude vnem!
Tristo metrov už máš len - už preč je ten moment.
Vietor, klameš - veď prežiť to chcem!

Výstrel kopuly - za ňou sa dvíha môj zrak.
A ja po šnúrach stúpam k nej tiež.
Ani voľný pád nebýva voľný až tak -
padák otvoriť voľne však smieš!

Líca mi ochladili
a otvorili viečka -
predsa len vzdušné sily
majú strach o človiečka!

Hviezdy si sentimentálne
prezerám v tejto chvíli
a pijem horizontálne
pokojné vzdušné sily.