Hlavato na dno smerujem:
vzduch trhá prúca, bolia uši...
Načo len vybral som sa sem -
či zle mi bolo na tej súši?

Tam na zemi je stôl aj dom.
Tam spieval som, až vrelo v sline.
S námahou - ale plával som
a držal som sa na hladine.

Pod lunou vášne zblednú hneď
na všednú kašu zvanú klišé.
Nuž plávam pozrieť iný svet,
tým nenávratnejšie, čím nižšie.

Začínam dýchať - ústami.
Buble to, len čo prehovorím.
Tu Archimedes - neznámy.
Čím hlbšie, tým sa ľahšie norím.

Orientačných bodov niet.
Z rozprávok čerpám - nie však údes.
Hľa, objavujem nový svet,
prejdúc cez koralový útes.

A ten ma k mestám povedie!
Čo rýb! A tíš - až sluch to udrie!
Nemé podmorské prostredie
je pestrofarebné a múdre.

Kde si, ty nebezpečná hmla,
ktorou vždy matky strašia deti!
Bez fakieľ je tu svetlo - hľa!
Bez slnka - predsa tá hmla svieti!

Genialita, ktorú ne-
chápali - z dosahu ich sily!
Zachránilo sa v hlbine,
čo zakazovali a bili.

Z toho dna, bože, moc mi daj
vyniesť tie vzácne statky naše!
Doplávať na dno! Jednostaj
ťažšie to teraz je a ťažšie.

Jak v hrobe - zvučí v lebke zvon
a tlak mi ide chrbát zlámať,
voda ma tlačí znova von
a hĺbka prijať odmieta ma.

Odhodím harpúnový luk -
už inak plávať nedá sa tu.
Kameň som chytil do dvoch rúk -
ťahaj ma na dno, na podstatu!

Nôž odhadzujem - na tom dne
niet nepriateľov! Veď sme ľudia!
Tu ozbrojenci absurdne
ako vši po tanieri blúdia.

Podmorská huba, si môj brat.
Tu hodnosť, funkcia sa zaprie.
Zas rybami sa vieme stať,
akvalungy sú naše žiabre.

Neptún, potápač bradatý,
odpovedz, uľav mojej duši:
Prečo sme vode odňatí?
Prečo sme dali prednosť súši?

Mňa pochybnosti načali
už neraz, neraz nahlodali:
Prečo sme vravieť začali
a prečo sme sa ľuďmi stali?

Prečo len sme sa zo štyroch
vztýčili na dve, vystrúc šije?
Len preto - svedkom mi je boh -,
aby sme do rúk vzali kyje!

My mnoho toho vieme - oj!
Kríže stavať a šibenice,
zrádzať a zabíjať a svoj
vlastný druh chytať na udice.

Úmyselne sa potápam,
volám: „Zachráňte naše duše!“
A ak aj nedoplávam tam,
priatelia, ujdite z tej súše!

Späť - no nie po bôľ, po zlobu,
späť k vode - ste v nej predsa doma,
späť do hĺbky - nie do hrobu,
späť - do prvobytného lona!

Potľapkala ma rybička,
spoznajúc člena svojho rodu -
už ťa, dýchacia trubička,
vypľúvam, do pľúc vpúšťam vodu!...

Vyrovnať rad! Stáť vzpriameno!
Mocnejšie zapchajte si uši!
Odišiel jeden - nič to. No
prídem po každú z vašich duší!