Alexandrovi Nazarenkovi a posádke 
motorovej lode Šotha Rusthaveli
Dvadsaťtisíc je koní, čo v strojoch sa vzpína!
Idú zbesnieť - tak dráždi ich v kotloch ten var.
Navidomoči stenčuje povrazy drina -
každý vytlačí na mólo slzičiek pár.

Kapitána čuť až do tmy móla.
Jeho hlas znie aj cez hukot vín.
„Laná uvoľniť!“ na chlapcov volá.
„Kormu vyrovnať!“ na vlečný čln.

Vidím úsmev kapitána:
„No tak, chlapci,“ hovorí.
„Odpútajte už tie laná!
Zbohom, zem! Sme na mori!“

Lenže pohľady chlapcov sa vracajú naspäť -
mocne drží ich zem - aspoň zdá sa to tak.
Prečo plavebné značky dnes nevidno za svet?
Prečo poriadne nežmurká, maják, tvoj zrak?

„Koniec otázok! O. K. je všetko!
Príkaz na oddych! Ostane stráž!“
Ale v kajutách - chlapcov len riedko.
Oni neskôr si oddýchnu až.

Vidím úsmev kapitána:
„No tak, chlapci,“ hovorí.
„Odpútané sú už laná!
Čo tam zem? Sme na mori!“

Dvadsať dní sme už na mori - zoschli nám člny.
Aj ten posledný albatros zaostal dnes.
Kde ste, búrky? Vtom radista, vzrušenia plný -
jeho prístroj sa napojil na SOS!

Traja v člne! Už mesiac! A šťastne!
Jachtu veľryba zhltla im priam.
Za čo vďaku nám vzdávate vlastne?
Za ten poplach sme vďační my vám!

Vidím úsmev kapitána:
„Ste chlapáci,“ hovorí
tým, čo pútali ich laná
k životu aj na mori.

A tak prichádza Fidži a Port Curagao,
aj tá Tramtarijarija, ktorej vraj niet,
aj ten na svete najkrajší fjord Milforsaun,
kam ja nohu som nevložil - predsa však, keď

s vami príde loď až na Tahiti,
na magnetofón dáte si pás
a ja ospievam - v debničke skrytý -
aj to Tahiti a na ňom vás!

Vidím úsmev kapitána:
„Si chlapík!“ mi hovorí.
Tak ma priväzujú laná
zo súše - k vám na mori!

Ako v ringu sa hýbe zas loď - v tme sa trasie
na hladine jej dlhý a plazivý tieň.
Laná voľné a chlapci sú napätí zase.
Teraz naberie smer... A zas v ťahu je zem.