Pár úderov - a ešte pár -
a úder zas - a tak
Butkejev Boris (Krasnodar)
mi dáva spodný hák.

A zaháňa ma do rohov
a nemám už kam ujsť...
Po háku je mi úboho -
som na zemi - a šlus.

A Butkejev húta, kým drví mi kosť,
že radosť je žiť - a nemá jej dosť.

A dvíham sa až na sedem -
aj to len jalovo.
Aj publikum má čierny deň -
veď strácam bodovo.

Je fáma len, že na koniec
si šetrím háky dva.
Biť človeka - ach, to je vec,
čo neviem od detstva.

A Butkejev húta, kým drví mi kosť,
že radosť je žiť - a nemá jej dosť.

Publikum hvízda! Vrie v ňom hnev:
„Bi toho posranca!“
Boj zblízka volí Butkejev -
ja iba vešiam sa.

No vždy ma nájde, Sibírčan,
ten neúnavný muž.
,Xy čudák,“ zblízka sipím naň.
„Veď oddýchni si už!“

No zostáva hluchý, kým drví mi kosť.
Veď radosť je žiť - a nemá jej dosť.

Tie jeho päste - čert je v nich -
ma mlátia po brade.
Veď box je športom odvážnych,
nie jatky... Atď.

Zas vypálili - raz, dva, tri...
A vtom sa vysilia!
Mne dvíha ruku ringový -
tú, ktorá nebila.

Butkejev leží a tuším má dosť.
Veď žiť, to je radosť - kým celá je kosť.